Hlavnými témami Čajky sú dve odveké túžby človeka: túžba po naozajstnej láske, po prekonaní vlastnej samoty a túžba po sebarealizácii. Obidve túžby sú vlastne vyjadrením tej najzákladnejšej ľudskej túžby, túžby po šťastií. V Čajke sa horlivo preplieta téma divadla a literatúty s vášnivou túžbou žiť, a to nie hocijako a milovať, a to nie hocikoho. V žiadnej Čechovovej hre autor nevenuje toľko pozornosti téme lásky, ako práve v Čajke. Láska, ktorú jeho postavy v Čajke prežívajú je však beznádejná, tragická a neopätovaná. Ak je láska kľúčom k pochopeniu človeka, zdá sa, že Čechovove postavy zostávajú nepochopené a v samotnej podstate osamotené. Ale nie sú to letargické postavy, ktoré sa vzdali, aspoň nie všetky.
A ako súvisí láska so sebarealizáciou? Čechov v Čajke dochádza ku kľúčovému poznaniu a vyvracia romantický obraz umelca, že len umelec môže mať život zaujímavý a naplnený. Spoločnosť sa teda nedelí na umelcov a na tých ostatných, ale na tých, ktorí vedú „zlý a nudný" život a na tých, ktorí veria v zmysel toho, čo robia a robia slobodne to, čo sa derie z ich duše.
Inscenácia Čajky v réžii Doda Gombára je realizovaná cez postavu mladého experimentálneho dramatika Kosťu Trepleva, ktorého režisér vníma takto: Jeho vnútorný svet je neporovnateľne väčší ako ten vonkajší a reálny. Ten skutočný on ani nepotrebuje, odrádza ho, plaší, má z neho strach. Tak sa mu to prihodilo v detstve, ktoré ho ovplyvnilo na veky večné. Zabýval sa vo svojich predstavách, vo svojej tvorbe, v ukladaní slov do harmonických tvarov, zo svojich myšlienok postavil dom, v ktorom mu je dobre a v ktorom sa cíti v bezpečí. Je plachý, je neistý, je submisívny, je senzitívny tak, až je to niekedy smiešne. Je plný pochybností o svete, ktorého je súčasťou, o spoločnosti, do ktorej patrí, o sebe samom. Dobre mu je v knihách, čo majú inú dušu, ako je tá ľudská. Dobre mu je v obrazoch, ktoré sa mu kreslia v kamere. Ťažko mu je na rozhraní reality a fantázie, kde mu bolo dobre niekedy.
