Repertoár

Divadelné pitvy - spoločnosti i pokusov (Dagmar Podmáková, interné hodnotenie inscenácie)

DIVADELNÉ PITVY - SPOLOČNOSTI I POKUSOV
Dagmar Podmaková, interné hodnotenie inscenácie, júl 2005, krátené

Režisér Dodo Gombár obliekol postavy posledného skupinového výstupu v inscenácii Dog's Heart (divadelná pitva) do dramaticky zaujímavých, priam očarujúcich kostýmov. Rozoznávame v nich postavy z Bulgakovho románu Majster a Margaréta, a to sme ešte nečítali bulletin, v ktorom sa neskoršie režisér priznáva, že pripravuje Majstra a Margarétu vo vlastnej adaptácii, ale v inom divadle. Chápeme tento posledný obraz ako predobraz ďalšieho nového diela. [...]
Dodo Gombár dáva zaznieť Šarikovmu hlasu. Spolu s malým bubnom navodzuje tempo, rytmus a navracia nás niekde späť k jarmočnému divadlu, aby nás prvé slovo vzápätí vrátilo späť k príbehu profesora Preobraženského a jeho Šarikovi. [...]
Dodo Gombár na začiatku nového tisícročia, v čase, keď tu už všetko bolo, keď v krajinách bývalého socialistického tábora sa ešte stále rozbíjajú zvyšky hodnôt, ktorým sa podarilo prežiť, vytvoril zrkadlo (súčasnej) spoločnosti. Akúsi reality show. Siahol po ním už overenej línii nadstavby - skúšky v divadle. Vraví sa, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš. Možno aj preto sa divadelná čítačka-skúška v polovičke mení na riadne predstavenie, aby sa v závere opäť navrátila do reálneho života. Oblúk sa teda uzatvára, avšak už nie len na pôdu divadla, ale ďalej, k novému životu. Vedec, človek už s novou tvárou z Majstra a Margaréty, svojho človekopsa zabije, zastrelí pred očami diváka. Čitateľovi scenára, ale ani divákovi nie je jasné, či ide o skutočný čin a či predstavu, túžbu, keďže sa odohráva už pred zatiahnutou oponou. Ak ide o skutočný čin, percipientovi naskakujú zimomriavky nad spoločnosťou, v ktorej sa nachádzame, ktorá uznáva vari ešte menej hodnôt ako tá, ktorú približuje Bulgakov. Zobrať človeku život je viacnásobne horší čin, ako ho zmeniť. To sa však už miešame do oblasti filozofie, kam Gombárova inscenácia nesmeruje. Práve naopak.
Dopísaním prvých obrazov - skúšky novej hry a záverečných výstupov (teda po predstavení) nás vracia až príliš do reality. [...] Vytvára sa tak paralelná línia k Bulgakovovmu textu, a tou je rovina reality show so všetkým jej charakteristickými znakmi: typy postáv (riaditeľ, vedec, režisér), hovorový, nespisovný slovník, stavba vety, gesto, pohyb atď.. [...] Martinská inscenácia naopak v úvode a závere propaguje ľudí bezprostredných, ktorí nie sú pripravení verejne vystupovať (pozri part postavy riaditeľa), ktorých myšlienkové pochody zostávajú ďaleko za úrovňou vyspelých jedincov (riaditeľ, vedec, režisér). Títo ľudia nemajú pred verejnosťou zábrany povedať i urobiť čokoľvek (lebo i tu režisér vystaval rovinu divadla na divadle, keďže herci si uvedomujú, že aj skúška prebieha za účasti divákov, a napriek tomu neprispôsobia svoje správanie sa širším všeobecným normám). [...]
Bulgakov sa pretavil do priam karikatúrneho výsmechu zo slovenčiny, výber jazyka írskeho vedca, ktorý rozpráva po česky atď. Tento odstup od reality, akýsi pokus o nadhľad sa vzápätí mení na miestami psychologické herectvo premiešavané s prvkami grotesky. Najživotaschopnejšie a najvernejšie pôsobí Geišbergov Šarik, tu premenovaný na Broka - temporytmom reči, pohybom, výrazom tváre, na ktorej sa zrkadlí strach, chuť žiť, ako aj zapáčenie sa nového života. Výstup nahého Šarika v byte profesora Preobraženského je budovaný najčistejšie z hľadiska výpovede i hereckých prostriedkov. Geišbergova postava psa i človekopsa má priestor na zmeny, neskĺza do polohy grotesky či karikatúry. [...]
Zmenou psa na človekopsa sa mení aj priestor - meštiacky salón, ktorý je vzdialený salónu ruskej inteligencie s dekadentnými, farebne veľmi zaujímavými a hodne aj vypovedajúcimi obrazmi o zmätku v duši i živote človeka, smerujúce k dekadencii. Táto metafora je treťou paralelnou líniou výpovede Gombárovej inscenácie. [...]