Archív inscenácií SKD Martin

S tvorcami pred premiérou

Priniesli ste text Rolanda Schimmelpfenniga Predtým/Potom do divadla vy, alebo vám ho ponúkla martinská dramaturgia?
Eduard Kudláč: Doniesli sme ho my. Nebol to prvý text, o ktorom sme uvažovali, a ktorý sme martinskému divadlu ponúkli. V hre bolo viacero textov: Handkeho Podzemné blues, Bernhardova hra Zdanie klame, Shimmelpfennigova Žena z minulosti a Predtým/Potom. Pre naše potešenie sa divadlo rozhodlo pre ten posledný.
Súlad medzi predstavou a ponukou inscenátorov a akceptáciu zo strany divadla je veľmi dôležitý, najmä keď ide o formálne nekonvenčný text súčasnej dramatiky. Čím Vás text Predtým/Potom zaujal?
Eduard Kudláč: Predtým/Potom nie je konvenčný text, nie je v ňom jasný príbeh. Skladá sa z niekoľkých mikropríbehov, ktoré stoja vedľa seba. Keby sme striktne dodržiavali pôdorys textu, dostali by sme sa k niečomu, čo sa veľmi blíži k literatúre. Tento text je fantastický na čítanie, ale vznikne obrovský problém v momente, keď ho máme inscenovať tak, ako je napísaný. Je to sleď monológov, dialógov, dokonca prózy akoby povytŕhaných z kontextu. Je tam obrovský chaos, ktorý sa stáva určitým synonymom vesmíru. Metódy, ktorými sa tento text inscenuje, bývajú často veľmi odosobnené a abstraktné, pretože v ňom vystupuje takmer 40 postáv.
Peter Lomnický: Tento text ponúka režisérovi obrovskú voľnosť, dá sa zinscenovať rôznymi spôsobmi - herci môžu prerozprávať texty tak, ako sú napísané, alebo ich môžu zahrať, v krajnom prípade sa v podstate dá spraviť aj pohybové divadlo. Je to jeden z mála textov, ktorý poskytuje inscenátorom absolútnu voľnosť. Sám Schimmelpfennig v jednom rozhovore veľmi vtipne poznamenal, že je v tom texte niekoľko scénických problémov. Samozrejme, tie tam nie sú náhodne, ani nejde o žiadne schválnosti... alebo áno. Tieto ťažkosti nútia režiséra a hercov prekročiť hranice divadla. Tento text viac ako ktorýkoľvek iný vyzýva jeho realizátorov, aby si s ním poradili po svojom.
Schimmelpfennigov text nie je uzavretý. Autor načrtol veľa problémov a ponúka inscenátorom voľnosť v hľadaní riešení. Aký inscenačný kľúč ste zvolili, aby nevznikla príliš abstraktná a odosobnená inscenácia? Ako ste si s ním poradili vy?
Peter Lomnický: Hotel je niečo ako obraz vesmíru a tento obraz vesmíru musí byť nejakým spôsobom uzavretý. Ako každý model. Veci majú nekonečne veľa vlastností, ale ich modely musia byť zložené z niekoľkých jasne rozpoznateľných prvkov. Okrem toho, že nám umožňujú veci poznať, hovoria o nás, o tom, ako ich chápeme. Alebo presnejšie povedané o tom, akým spôsobom nás oslovujú. Fascinujúce na Schimmelpfennigovi je to, že aj keď je v jeho hrách mnoho metafor, obrazov, stále je konkrétny. Jeho postavy a situácie aj napriek tomu, že sú na prvý pohľad možno až trochu banálnou metaforou, fungujú. Nikdy ich čitateľ alebo divák nepociťuje ako abstraktné, ako nejaký model. Jeho postavy napriek tomu, že o nich prakticky nič nevieme, že sú iba načrtnuté, nie sú vytvorené podľa nejakých ideí. Poznáme ich život, pretože si presne vieme predstaviť aj to, čo nám Schimmelpfennig nehovorí. Je to vynikajúci pozorovateľ, ktorý dokáže to, čo vidí, veľmi presne pomenovať a komunikovať. Keby tam zostalo 39 postáv, vznikol by pomerne veľký chaos a my sme do textu potrebovali dostať istú osudovosť. Chceli sme z neho vyťažiť niekoľko príbehov, ktoré fungujú uzavreto. V samotnom texte sa nachádzajú iba krátke okamihy plus retrospektíva alebo perspektíva. Teda, čo sa stalo predtým a čo potom. Navyše sa tu posúvajú časové a priestorové roviny a my sme to celé vlastne potrebovali trochu sprehľadniť.
Eduard Kudláč: Rôzne individuálne postavy, ktoré autor v texte napísal ako samostatné postavy - napr. muž s hviezdnou mapou; muž s nádobou na hmyz; lovec organizmu... - sme sa snažili spojiť do kompaktného príbehu jednej postavy, ktorá má možnosť prechádzať istým dramatickým oblúkom. Zredukovali sme tak 39 postáv na 12. Snažili sme sa ich pospájať tak, aby posúvali význam textu hlbšie a ďalej. Chceli sme sa z textu vyťažiť také situácie, ktoré sú fatálne. Situácie, ktoré sú v istom zmysle modelové a ilustrujú nejakú skúsenosť, ktorá platí pre mnohých ľudí. Je tam človek, ktorý sa ocitne sám, človek, ktorému zlyhá firma, človek, ktorého opúšťa žena. Je tam žena, ktorá zažíva prvú neveru...
Peter Lomnický: Dôležité je, že tie postavy nie sú patetické, majú od situácií odstup. Ten text má v sebe melanchóliu aj humor.
Majú tie mikropríbehy niečo spoločné? Má skúsenosť, ktorú tie postavy v hoteli prežívajú nejakého spoločného menovateľa?
Eduard Kudláč: Áno. Vždy tam vznikne nejaký kolaps a tie postavy ho buď práve prežívajú, alebo rekapitulujú. Buď sa nachádzame v situácii pred alebo po kolapse - osobnom, vzťahovom, životnom, komunikačnom a každá postava sa s ním snaží vysporiadať vlastným spôsobom.
Peter Lomnický: Veľmi dôležité je dodať, že tých ľudí spája ešte jedna vec. Všetci sú veľmi osamelí. Navyše, všetci tí ľudia nie sú doma, sú na ceste. Metaforicky, aj doslovne.
Eduard Kudláč: Tento text je odlišný od iných práve tým, že nepredstavuje príbeh, ale štruktúru príbehu. Môžeme s tým textom pracovať štrukturálne, nemusíme ísť po nejakej linke, priamom dramatickom oblúku. Je zaujímavé, že práve časovými posunmi vidíme príbehy štyroch dvojíc a štyroch individualít, ktorí idú vesmírom a vo svojom živote zažívajú stroskotania, zlyhania a disproporcie. Vidíme vlastne modelové situácie všetkého, čo sa v živote človeku môže stať. Je tam láska aj nevera, osobné a pracovné stroskotanie, je tam smrť. A to, čo drží tých ľudí - postavy pokope, je vlastne to, o čom tá hra hovorí. To je tá pomlčka medzi predtým a potom. To je tá prítomnosť, ktorá nie je zachytiteľná, pretože v momente, keď sa vysloví, už je minulosťou. To je to, čo sa nedá pomenovať. Môže to byť situácia, banálny okamih, ale pritom človeku - postave totálne zmení život.

zhovárala sa Zuzana Palenčíková