Aktuality 

Posolstvo k Svetovému dňu divadla 2022

Medzinárodný divadelný inštitút (ITI) - celosvetová mimovládna divadelná organizácia s prepojením na UNESCO - inicioval v roku 1962 prvý Svetový deň divadla pri príležitosti otvorenia Divadla národov v Paríži. Odvtedy každý rok ITI požiada jednu z výrazných osobností dramatického umenia o posolstvo k 27. marcu, ktorý je Svetovým dňom divadla. Prvým autorom posolstva bol Jean Cocteau.

Drahí priatelia,

keďže svet každú hodinu, každú minútu visí na nepretržitom toku spravodajských informácií, smiem nás všetkých ako tvorcov pozvať, aby sme vstúpili do našej vlastnej reality a vlastnej perspektívy epického času, epických zmien, epického uvedomenia, epickej reflexie a epickej vízie? Žijeme v epickom období ľudských dejín, hlboké a masívne zmeny, ktoré zažívame vo vzťahoch ľudí k sebe samým, v medziľudských vzťahoch, ako aj vo vzťahoch k iným než ľudským svetom, majú tendenciu presahovať našu schopnosť chápať, artikulovať a vyjadrovať sa.

V skutočnosti nežijeme v 24-hodinovom cykle správ, žijeme na hranici času. Noviny a médiá sú úplne bezmocné a neschopné vyrovnať sa s tým, čo zažívame.

Kde je jazyk, aké sú gestá, pohyby? Aké obrazy by nám mohli umožniť pochopiť hlboké posuny a rozkoly, ktoré zažívame? Ako môžeme sprostredkovať obsah nášho života, nie ako reportáž, ale ako prežitú skúsenosť?

Divadlo je umeleckou formou ľudskej skúsenosti, zážitku.

Ako sa vo svete presýtenom rozsiahlymi mediálnymi kampaňami, simuláciami zážitkov a strašnými predpoveďami môžeme posunúť za nekonečné opakovanie čísel, aby sme dokázali zažiť posvätnosť a nekonečnosť jedinečného života, jedinečného ekosystému, priateľstva alebo vlastnosti svetla na čudnej oblohe? Dva roky pandémie utlmili ľudské zmysly, zúžili ľudské životy a prerušili väzby, čím nás odsunuli na podivný základ existencie.

Aké semená treba v týchto rokoch zasadiť a presadiť a aké premnožené, invazívne druhy musia byť úplne a definitívne odstránené? Toľko ľudí je na hrane. Toľko násilia sa šíri, iracionálne alebo neočakávane. Toľko etablovaných štruktúr sa ukázalo ako nástroj neúprosnej krutosti.

Kde sú naše spomienkové obrady? Čo si máme zapamätať? Aké sú rituály, ktoré nám umožnia konečne si znovu začať predstavovať a vydať sa na cesty, ktoré sme nikdy predtým nepodnikli?

Divadlo epickej vízie, zmyslu, obnovy a liečenia potrebuje nové rituály. Nemusíme sa zabávať. Musíme sa spojiť. Musíme sa podeliť o priestor a musíme kultivovať tento spoločný priestor. Potrebujeme chránené priestory hlbokého načúvania a rovnosti.

Divadlo je stvorením priestoru rovnosti medzi ľuďmi, bohmi, rastlinami, zvieratami, kvapkami dažďa, slzami a regeneráciou na zemi. Tento priestor rovnosti a intenzívneho načúvania je osvetlený skrytou krásou, ktorú udržiavajú pri živote hlboké interakcie medzi nebezpečenstvom, vyrovnanosťou, múdrosťou, konaním a trpezlivosťou.

Budha v jednej zo svojich sútier uvádza desať foriem veľkej trpezlivosti v ľudskom živote. Jedna z najmocnejších sa nazýva Trpezlivosť vnímať všetko ako fatamorgánu. Divadlo vždy predstavovalo život ako fatamorgánu, vďaka ktorej dokážeme vidieť skrz ľudské ilúzie, klam, slepotu a popieranie, s oslobodzujúcou jasnosťou a silou.

Sme si takí istí tým, na čo sa pozeráme a ako sa na to pozeráme, že nedokážeme vidieť a cítiť alternatívne reality, nové možnosti, originálne prístupy, nevídané vzťahy a nadčasové spojenia.

Práve teraz je čas na hlbokú obnovu našich myslí, našich zmyslov a predstáv, našich dejín a budúcnosti. Túto prácu však nemôžu robiť izolovaní ľudia, ktorí konajú osamote. Je to práca, ktorú musíme robiť spoločne. Divadlo je pozvánkou, aby sme túto prácu robili spoločne.

Srdečne vám ďakujem za vašu prácu.

Peter Sellars
divadelný režisér
(preklad Lenka Čepková)