Môže jedinec ovplyvniť chod dejín (keď sa už rútia do záhuby)? Aj túto otázku kladie inscenácia Jeden nemecký život, ktorej predloha, hra Christophera Hamptona, spracováva príbeh Brunhilde Pomsel. Tá počas svojho vyše storočného života zažila obe svetové vojny, rovnako ako aj mnoho neskorších dejinných udalostí a od roku 1942 pracovala ako sekretárka na nacistickom ministerstve propagandy. Dramaturgia Divadla ASTORKA Korzo ´90 nemohla ani tušiť, aký význam a konotácie titul naberie v situácii, ktorá nastala v dňoch okolo jeho premiéry.
Režisérka Alena Weisel Lelková necháva v inscenácii vyznieť predovšetkým samotné spomínanie Pomselovej, citlivo ho dopĺňa pohybovými sekvenciami v podaní mladého dievčaťa – ktoré môže v istých momentoch asociovať jej mladšie alter ego –, rovnako ako aj dobovými projekciami. Zita Furková v role Pomselovej opisuje nástup nacizmu, paradoxné situácie doby („doobedu som pracovala pre Žida, poobede pre nacistu“), spomína na prácu na ministerstve a na jeho riaditeľa Goebbelsa. Nad tým všetkým nevyhnutne visí otázka osobnej zodpovednosti a viny. Pomselová sa o politiku podľa vlastných slov nikdy nezaujímala. Takisto hovorí, že ako obyčajná sekretárka k utajovaným informáciám na ministerstve nemala prístup, teda, že o všetkých hrôzach nacistickej vlády sa dozvedela až po vojne. Jej tvrdenie, že v ťažkých dejinných časoch človek nemá svoj osud v rukách, je desivé, no zároveň dráždivé a núti nás konfrontovať vlastné presvedčenie s realitou minulosti. Inscenácia obnažením tragiky následkov ľudskej ľahostajnosti ponúka skvelé východisko k úvahám nad zástojom jedinca vo formovaní spoločnosti, či už v mierových alebo vojnových časoch.