Repertoár

Keď aj sloboda môže viesť k neslobode (Oleg Dlouhý pre denník SME)

O čom dnes Mrożkovo Tango je? Pre mladších asi dráždivým obrazom možnosti / nemožnosti vzbury, pre pamätníkov doby zrodu hry spomienkou na mladosť, lebo dnešná realita je ešte obludnejšia.

Že spoločnosť zamenila vyššie mravné či duchovné ideály za vulgárnu vyprázdnenosť, nie je dnes žiadna novinka. Európska dráma na to reagovala po celé 20. storočie. Aj Sławomir Mrożek. V Tangu rozohral paradox, keď aj sloboda vedie k neslobode. Hoci hru napísal už v roku 1964, nestráca prekvapujúce konotácie s dneškom.

Rastislav Ballek sa v martinskej inscenácii spoľahol na nadčasové hodnoty Mroż­kovho textu. Viac ako k hľadaniu vlastnej témy viedol inscenačný tím k čo najsúčasnejšiemu vizuálu predstavenia. V tom sa im zadarilo.

Tom Ciller použil súčasné i dobové výtvarné prvky. Z nich vytvoril divadelne zaujímavé „bojisko", kde Artúr hľadá nový obsah života. Marija Havran v kostýmových návrhoch tiež vychádzala z textu. Kombináciou dobových i súčas­ných prvkov vytvorila kostýmy, v ktorých sa herci mohli nájsť. Róbert Mankovecký scénickou hudbou dotváral pestré atmosféry inscenácie.

Zaujímavo pracuje v Tangu Ballek s viacerými hercami. Asi najplastickejšiu figúru vymodelovali s Marekom Geiš­bergom z Eda. Artistnosťou fyzického konania Geišberg presne kreslí obludný produkt uvoľnených konvencií. Edo graduje od nenápadného outsidera cez démonického aranžéra svadby po bezduché vraždiace monštrum.

Stomil Jána Kožucha je odviazaný intelektuál, silný vo chvíľach fanfarónstva, úbohý v konfrontácii so zodpovednosťou. Eleonóra Evy Gašparovej je živočích, balansujúci na hrane nevkusného gýča. Eugénia Petronely Valentovej a Eugen Martina Horňáka napriek menším plochám skvele sekundujú ostatným. A Milena Minichová hrá Alu v rozsahu od naivnej dievčiny po mladú zrelú ženu.

Zdalo by sa, že dôvera v Mrożkov text nemôže sklamať. No nie je to tak. Ballekovi sa koncepcia vzoprela - v modelovaní Artúra, ktorému veľmi chýba originálna, dnešná téma. Od napísania hry ubehlo polstoročie. V žiadnej inej postave sa tento časový posun nežiada zachytiť tak naliehavo, ako v Artúrovi.

Miloslav Kráľ hrá všetko, čo dramatik napísal, no zatiaľ dosť neosobne. A to na plnokrvné divadlo nestačí. Ak do hrdinu premietne viac konkrétnej tragiky, atraktívny vizuál inscenácie prehĺbi prekvapivejší obsah. Mrożkov text, martinskí herci a diváci si to isto zaslúžia.

Denník SME | 15. 4. 2008 | Oleg Dlouhý (Autor je teatrológ)