Archív inscenácií SKD Martin

Pitva sa podarila, pacient prežil (Oleg Dlouhý, Domino fórum)

PITVA SA PODARILA, PACIENT PREŽIL
Oleg Dlouhý, Domino fórum 25/2005

Čo si asi pomyslí nejeden literárne zorientovanejší divák po zhliadnutí najnovšej inscenácie Dog´s Heart.
Režisér Jozef Gombár si v martinskom Slovenskom komornom divadle trúfol na vlastnú adaptáciu slávnej novely nemenej slávneho Michaila Bulgakova Psie srdce so zjavne veľkými ambíciami. Asi uveril, že klasika sa dá napasovať na súčasnosť bez toho, aby autor musel hľadať hlbšie styčné body. Veď v časoch diskusií o etike či neetike klonovania sa príbeh o experimentujúcom lekárovi priam núka ako téma pre divadelnú výpoveď.
Dej inscenácie sa odohráva v hypotetickom Írsku. Divadelný súbor chystá dramatizáciu Bulgakovovej novely, réžie sa ujíma režisér - hosť z Ruska. Na prvú čítačku, údajne pre lepšie pochopenie problematiky, prizýva riaditeľ divadla experta - člena vedeckého tímu, ktorý vyklonoval slávnu ovcu Dolly. Pán Devil, vedec, účastník tejto prvej skúšky sa kde-tu neovládne a úplne sa dá strhnúť prácou hercov. Z nevysvetliteľných dôvodov hovorí po česky. Herci sa oboznamujú s textom (na to, že majú text pravdepodobne prvý raz v rukách, ho obdivuhodne dobre čítajú), no kde-tu presakujú aj ich privátne problémy - protagonista súboru sa prekára s bývalou manželkou, mladý člen súboru šťavnato provokuje a podobne.

Nezodpovedané otázky
Gombár už takýto princíp deštrukcie príbehu použil aj v inscenácii Tajovského Nového života. Čo však vychádzalo v Oprašovačke Nového života, že celkom nevychádza v Bulgakovovi. Ani v Gombárovej nadstavbe neodkrýva nové významy. Pôvodný princíp režisér v druhej časti opúšťa. Strohé javisko skúšobne s veľkým stolom, stoličkami a stolíkom pre šepkárku sa po prestávke mení na interiér profesorovho honosného bytu. Tento priestor je riešený divadelnejšie. Na stene visia obrazy, postupne sa menia na akési priezory pre pozorovateľov. Navyše, v istom okamihu sa nad interiérom nasvieti akoby pracovňa spisovateľa - žeby samotného Bulgakova? Na klaňačku sa profesorov byt ešte raz zmení. Tento raz na dekadentný meštiansky salón, do ktorého sa prichádzajú klaňať herci v nových kostýmoch, ktoré s ich predchádzajúcimi postavami veľmi nesúvisia...
Scénograf Jozef Ciller zjavne pripravil pre Gombára dynamicky premenlivé scény, ktorým nechýba divadelnosť. Lenže réžia scénografovu ponuku nevedela či nechcela plnovýznamovo využiť, a tak nezodpovedaných otázok len pribúdalo.
Bulgakova pri písaní Psieho srdca netrápila vedecko-fantastická rozprávka o nových možnostiach medicíny začiatku 20. storočia. Vo svojej novele formuluje vizionárske memento k blížiacemu sa konfliktu kultúry s nekultúrnosťou. Tento vnímavý pozorovateľ už v polovici dvadsiatych rokov - paradoxne vlastne v dobe istého náznaku zlepšenia životnej úrovne nepovskej spoločnosti - postrehol, aké tragické zásahy do kultúry, ale vlastne celého spoločenského života prinesú nové politické poriadky. Bulgakovov Profesor Preobraženskij je symbolom humanistickej kultúry, vedcom, ktorý nielen hľadá nové obzory, ale keď sa pokus s operáciou nevydarí, berie sám seba na zodpovednosť. A spoluobčania Švonder, Pestruchin, Zina, ktorí sa ujímajú produktu pokusu, človekopsa Brokova, sú práve tou veličinou, ktorej skutočnú podobu a dôsledky konania znášalo ľudstvo takmer celé dvadsiate storočie.

Absencia záchranného kolesa
Z takéhoto pohľadu sa javí Gombárova redukcia predlohy na otázku klonovať či neklonovať, značne zjednodušená, ba dokonca nie celkom dôstojná Bulgakovovho originálu. Škoda, že režisér nenašiel odvahu spracovať inak isto aktuálnu tému autentickejšie. Jeho Preobraženskij sa veľmi od luzy, ktorá v konečnom efekte ruskú humanistickú spoločnosť rozvrátila, nelíši. Ani slovníkom, hlavne v druhej časti, no predovšetkým konaním. Bulgakovov hrdina berie zodpovednosť na svoje plecia a kajá sa. Gombár dáva profesorovi do ruky pušku, aby svoj nepodarok zastrelil. A tak sa z humanistu stáva ešte väčšia obluda ako predstavitelia rodiaceho sa lumpenproletariátu! A to je čosi, čo priaznivci Bulgakovovho metaforického obrazu iba ťažko dokážu stráviť.
Nevypracované postavy dramatického textu v značne zmätočných situáciách sa hercom veľmi ťažko hrajú. Asi preto tak neorganizovane oscilujú medzi divadlom psychologickej pravdepodobnosti a groteskou. Tento raz inscenácii nepomohli ani takí harcovníci ako Martin Horňák (Preobraženskij), Jana Oľhová (Švonder), František Výrostko (Kubrik) či Viliam Hriadel (Devil). Veci nezachránila ani verva mladších, Mareka Geišberga (Pes), Lucie Jaškovej (Pestruchin), Renáty Rundovej (Zina), Miloslava Kráľa (Bromentaľ) či Andreja Hrnčiara (Riaditeľ). A Petronela Valentová (Inšpicientka), Ján Barto (Viazemskaja) a Róbert Mankovecký (Dramaturg) vlastne iba asistovali ostatným.
Na veľké ambície majú najmä mladší tvorcovia legitímne právo. No ruka v ruke s ambíciami ide aj zodpovednosť. A tá pri príprave inscenácie Dog´s Heart veru chýbala.