Archív inscenácií SKD Martin

Všední anjeli sa s nikým nesporia (Oleg Dlouhý pre Denník SME)

Viewegh v Anjeloch všedného dňa prináša ozvláštnený pohľad na nás. Ten by mohol aj cez javisko príjemne zaujať.

Michal Viewegh je dnes fenomén literárneho mainstreamu v Čechách, ale aj u nás. Vie rozprávať všedné príbehy obyčajných ľudí s ľahkosťou, nadhľadom, humorom i iróniou.
S istým zjednodušením možno povedať, že zobrazuje realitu až dôverne známu každému z nás. Nezaťažuje hlbokými analýzami psychologických či filozofických inotajov. Asi preto ho čitatelia zbožňujú, no literárna kritika zväčša iba vecne registruje.

V zatiaľ poslednom románe Anjeli všedného dňa Viewegh rozpráva o troch hrdinoch, prežívajúcich svoj posledný deň. Ich neodvratný koniec sledujú, ale aj komentujú štyria anjeli, no tragické konce zvrátiť nemôžu. Nejde o žiadnu ducharinu, žiadny Moodyho Život po živote, ale čítavú kroniku banalít všedných dní. Ako hovorí reklamný slogan, je to „knižka o nás všetkých, ktorým je čas dávno odmeraný, ale často sa správame, ako by sme tu mali byť večne".

Dodo Gombár sa v dramatizácii v podstate drží prózy. Životné osudy Karola, Zdena i Ester a Tomáša prelína v ostrých strihoch a diváka necháva iba tušiť budúce súvislosti. Vytvára tým napätie, rozkrýva paradoxy, ba miestami podčiarkuje i jemný humor.

Michal Gazdík s Pertonelou Valentovou, Dano Heriban s Janou Oľhovou, Renáta Rundová s Borisom Zacharom i Eva Gašparová či Miloslav Kráľ sa s touto „technológiou" vyrovnávali vcelku úspešne. Civilne kreslené portréty oprostili od teatrálnosti. V náznakovej scéne Hany Knotkovej vystačili s akcentovaním detailov gestom, mimikou, intonáciou, pritom dôsledne dbali na čitateľnosť vzťahov.

A tak divák uverí pravdepodobnosti každého z príbehov. Väčší problém mal režisér s postavami Anjelov. V próze sú Anjeli jasne polarizovaní - pragmatik, filozof, realista a začiatočnícky optimista.

Hrdinov nielen epicky komentujú, ale aj vtipne i ironicky glosujú. Gombár ich oproti predlohe sploštil, preto im divadelnú funkciu nenašiel. Vykresľuje ich s prílišnou vážnosťou až pietou.

No divadlo je o konfliktoch. Ak teda Anjeli nevedú spory ani medzi sebou, ani so svojimi hrdinami, ak ich iba láskavo a chápavo sledujú na ceste k neodvratnému koncu, strácajú dramatizmus.

Keďže predloha nedala týmto postavám dramatický nerv, Marek Geišberg, Ján Kožuch, Viliam Hriadel a Lucia Jašková vyzneli dosť rozpačito. A tak namiesto gradovania inscenácia plynie v pomalom, nevzrušivom tempe.

Denník SME, 14. 2. 2008 | Oleg Dlouhý (teatrológ)