Archív inscenácií SKD Martin

Inscenáciu tvorcovia naozaj pojali ako medikáciu pre všetkých. Liečba, ktorá je ale bezpredmetná a najmä neúčinná. Čím len zdôraznili líniu, obsiahnutú v samotnej hre. Podstatný stret medzi sebaprezentáciou navonok a skutočnosťou sú nosné prvky výstavby textu. Režisér Peter Gábor a herci Slovenského komorného divadla v Martine sa s týmto základným divadelným princípom neustále pohrávali. Sústredili sa najmä na tému klamstva, čo je celkom pochopiteľná voľba, keďže dramatický text je najmä o tom. Tak sa téma klamania a najmä pretvarovania sa dostala do všetkých zložiek od herectva po scénografiu. Tak ako postavy v hre klamú na javisku, medzi sebou, pred samým sebou, tak aj inscenácia trochu „klame". Vytvára totiž svet priveľmi moralizujúci a snažiaci sa za každú cenu stáť na strane fiktívneho dobra. Čo je vlastne pozitívna vec, ale na druhej strane okliešťuje výsledný inscenačný tvar od akejsi väčšej šírky interpretácie a plurality možností. Poznali sme stanovisko tvorcov a to sa napĺňalo v každom detaile inscenácie. Najmä v tom, že k „well made play" patrí aj „well made did".

Režijné uchopenie šlo teda ruka v ruke s hrou. Dobre postavené a vybudované dramatické situácie umiestnil Peter Gábor do dobre postavených a vybudovaných mizanscén. Ale tak, ako je dramatický text plný istého klišé a pocit z neho je, že je to všetko téma tisíckrát počutá a prežutá, tak aj mizanscény sa dajú predpokladať a očakávať. Takmer každé nové rozostavenie hercov, každá reakcia je vopred tak jasná, že diváka nemá v konečnom dôsledku, čo prekvapovať. Invencia režiséra nepredišla, či nepredbehla invenciu dramatika. Úvodná časť s prezentáciou Jackovej (Rollingovej) metódy, kde postava Yolmy preklenie hranicu medzi javiskom a hľadiskom naznačí v akom duchu sa ponesie réžia celej inscenácie. Bude to remeselne zručná práca, viď napríklad meotar, ktorý slúži nielen ako projektor informácií, ktoré Jack hovorí publiku, ale aj on sám sa stáva podobným „projektorom" ideí a myšlienok, ktoré sú vlastne iba povrchným obrazom, potom práca s hudbou a svetlom ako s atmosférotvornými prvkami, prechod z veľkého celku k intímnemu detailu, práca s hercom, ktorý dokonale zaplní priestor svojimi hlasovými a gestickými schopnosťami, vohnanie postavy do nepríjemnej situácie, spôsob kladenia otázok druhou postavou a vzápätí prestrih do ďalšej situácie. Tam pokračuje naše uisťovanie sa o zdatnosti réžie - videli sme Jacka v zákulisí, Jacka samého so sebou a svojím pravým ja - odrazom v zrkadle, ktorý si zapáli a so stoickým pokojom porušuje všetko, čo prednedávnom hovoril verejne. Tak robí aj Výrostko, v tvári totálny pokoj a nadhľad, až istá dávka odporu.

Ak sme v úvode spomínali, že všetky zložky pertraktujú tému klamstva a pretvárky, tak scénografia Jozefa Cillera ju v sebe rovnako nesie. Jednoduchým otočením scény z úvodu - premietacie plátno, meotar, stolička- sa ocitáme v zákulisí pri maskérskom stole. Hra s maskovaním a demaskovaním nielen vonkajška tak nadobudla celkom jasný význam. Taká bola aj réžia, viedla hercov k strihom a striedaniu nálad, ale akoby si vyberala vždy najľahšie riešenie situácie. V momente, keď začne Jack na Susan útočiť témou o milencovi, hneď znervóznie a zapáli si. Priezračné a jednoduché riešenie nového problému a novej témy. Prípadne, ak nevyužívala takýto spôsob práce, tak zasa v snahe vytvárať poetický obraz pointovala situáciu výrazným znakom, ktorý zostával na hranici sentimentálnosti a lacného efektu - po odchode Jacka Susan začne, ako je to v texte, fúkať cigaretový dym tak aby sa spustilo poplašné zariadenie. A ono sa v martinskej inscenácii naozaj spustilo, voda a červené svetlo sirény tak vytvorili naozaj bodku v súlade s textom, ale zároveň zbytočne pritláčali na rovinu bôľu za každú cenu. Podobných východísk z problematickej situácie bolo viacero. Učebnicová réžia nedokázala dodať inscenácii život, ale na druhej strane primálo invencie udržalo kompaktný tvar celku a jednotlivé javiskové situácie do seba zapadali ako v skladačke. Detinská naháňačka medzi Michaelom a Susan v redakcii, ktorá tak jasne odkazovala na vzájomný vzťah na rozmedzí milencov alebo matky a syna, sa stala výborným predobrazom vstupu Jacka do redakcie. Dovolila hercom ukázať sa v iných polohách, presne s cieľom niečo iné prezentovať navonok a niečo iné ukrývať vo vnútri. Bol to opäť jasný strih, keď režisér plynule prešiel od hravej ľahkosti k dusným a vážnym tónom. Nestrácal pri tom iróniu, tá ale bola súčasť textu.

František Výrostko ako Jack Rolling otváral inscenáciu ako naozajstnú terapeutickú hodinku so všetkou profesionálnosťou skúseného divadelníka od nasadenia hlasu, smiechu, po gesto, všetko to vytvára dokonalú masku. Tej sa zbavuje v súkromnom živote pri svetle maskovacieho stola. Ale keďže to dramatik tak napísal, v skutočnosti nikdy nevieme, čo je pravda a čo predstieranie. Výrostko presne napĺňa dramatikov a režisérov zámer. V postave Jacka Rollinga strihá medzi profesionálnou teatrálnosťou, gentlemanstvom i ostrou iróniou a aroganciou, ktoré sú hlavné komunikačné prostriedky pri strete s exmanželkou. Pri schôdzke s ňou má ona spočiatku navrch. On je stále ten hulvát, drzý a priebojný. Podľa toho ako sa správal v jej kancelárii, by sme dokázali odčítať aj jeho správanie v ich vzťahu. Vstupoval bez vyzvania, udomácnil sa bez ohlásenia, skontroloval a očami prebehol po všetkom, bez rozpakov a bez studu počúval za dverami...neboli to len reakcie, ako vyčítať niečo z jej súčasného života, ale samozrejme aj prejav žiarlivosti, či neustáleho záujmu a tieto prejavy správania ako maska pravého citu. Bola to vzájomná hra na mačku a myš, kto sa skôr odhalí a prelomí napätie. Ani jeden z partnerov nechce priznať zvyšky náklonnosti ako prvý, ale zároveň ani jednému nedokážeme celkom veriť, že citlivé rozpomienky na vzťah myslia vážne. Každý totiž neskôr odhalí svoju zatrpknutosť, ktorá dokazuje, že vinu zvaľujú vždy na toho druhého partnera. Vlastne v konečnom dôsledku môžeme konštatovať, že sú rovnakí a podobní. Po postupnej „terapii" vyčítaním minulosti sa situácia otočila. Navrch mal Jack, keďže ani Susan nebola vo vzťahu svätica.

Jana Oľhová sprvoti neprekrýva v postave zatrpknutosť. Každé jej gesto, myknutie hlavou, pohľad, slovo sú plné nemej výčitky voči exmanželovi. Aj ostentatívne pripomínanie mladšieho milenca v sebe nesie štipku tragiky. Vykoľajenosť a hnev pri jeho príchode nezakrýva, skôr sa snaží ich vyvažovať iróniou a zľahčovaním situácie. Koná rad činností, ktoré prezrádzajú jej nervozitu a vzdor, ale ktoré sa zároveň stávajú obranným prostriedkom voči nemu. Jej irónia, provokácia, žiarlivosť, či výbuch hnevu nie sú v tomto prípade ničím iným ako známym potvrdením paradoxu, že na vine je vždy ten druhý, aj keď to v skutočnosti nikdy nie je tak. Oľhovej tragika pramení z hlbokého vnútra zranenej ženy a aj chvíľkové premknutie citmi okamžite schladí. Sadla si síce Jackovi na kolená, cítili sme, že sa s ňou niečo dialo, ale nedokázali sme definovať tieto pocity. Boli zmätené ako ona sama. V hlave milión spomienok a v očiach istota, že toto „opätovné zblíženie" je iba ďalším klamstvom v histórii ich vzťahu. V závere preto ostáva chladnou a nemilosrdnou pri každom dotyku, slove i geste. Nemožno tušiť, či je to jej naozajstný postoj, pretože city vychladli, alebo večná pomsta ženy, ktorá sa takto správa naschvál. Najmä, ak z Jacka v závere jemne vyžaruje snaha dať veci do poriadku. Ale tu sa Susan v Oľhovej podaní javila ako priama racionalistka, lebo pochopila, že dvaja rovnakí klamári ako oni sa nemôžu zmeniť.

Manželský trojuholník dopĺňala postava Michaela Dominika Zaprihača. Výborne zapadol do hry starších kolegov. Pri svojej postave balansoval medzi mladým a výbojným, či sebavedomým machrom, ktorý svoje mužstvo prezentuje hlasom, postojom, i snahou pôsobiť suverénne v každej situácii a adolescentom, ktorý sa unáhlene púšťa do vecí, trpí rýchlym mladíckym vznietením citov, dychtivo sa chytá šance zabezpečiť večeru pre Susan a totálne sa zľakne, keď sa stretne zoči voči s Jackom. Zaprihačov Michael je naozaj veľkým deckom, pre ktorého je Susan viac matkou ako milenkou, ale o to nástojčivejšie útočí a to komickejšie vyznieva jej presviedčanie, že toto je jej milenec. No v tejto komike je kus tragiky, ktorá odhaľuje krehké vnútro oboch.

Ľubomíra Krkošková ako aktívna diváčka Yolma mala veľmi obmedzený priestor na prejavenie sa, ale podarilo sa jej vytvoriť Yolmu, ktorá pôsobila ako naozajstná neherečka - potenciálna diváčka a jej rozpaky i verejná spoveď preto vyznievali veľmi autenticky, s určitou dávkou rozkošnej „blonďatej" naivnosti. Bola presne prototypom vhodných účastníkov podobných akcií, ktorí sami seba nechajú presvedčiť, aké je to celé úžasné, výborné a ako tomu oni uverili.

Ak sme v úvode písali o scénografii, ktorá presne tlmočila tému klamstva v prvej časti, tak musíme doplniť, že túto ideu nestratila ani počas ďalších scén. Redakcia s možnosťou rýchlej prestavby opäť zvýrazňovala, že všetko mení svoju tvár. Tak, ako bolo možné na pracovnom stole vo chvíli vytvoriť ilúziu romantickej večere pri sviečkach, tak isto sa táto predstava ľahko prerušila a opäť sme sa navrátili do reality novinárskej kancelárie. Vizuálnym vyústením myšlienky bol záver, keď sme sa vrátili do obrazu zo začiatku a videli sme priznanú premenu medzi priestorom na javisku a za javiskom. Konfrontovali sme sa s dvojakým klamstvom - javiskovým a tým v živote. Táto hra s variabilitou toho istého prostredia dynamizovala celú inscenáciu.

Takisto strihom jednoduché kostýmy Kataríny Holkovej ukotvili inscenáciu do súčasnosti a dokazovali tézu, že šaty robia človeka. Striedame ich podľa okolností a príležitostí aby sme lepšie dodržali formu. Napríklad Jack si oblek obliekal na verejnosti a športovo chodil v súkromí. Šaty totiž robia dojem.

Veľkolepý dojem síce inscenácia nespravila, ale aspoň sa nespreneverila svojmu postulátu: hlavné je veriť. Možno to raz bude inak a lepšie, hoci vlastne všetci vieme, že nie. Ostal nám pocit bez chuti a zápachu. Iba ak nerátame tú horkastú chuť tragiky na jazyku a zápach ľudskosti vo vzduchu. O terapiu pre všetkých šlo tvorcom viac ako divadelne zaujímavý a nápaditý inscenačný tvar.

Miriam Kičiňová