Archív inscenácií SKD Martin

Iba nepremáhať nízke pudy vôľou, podmienenou rozumom (Dagmar Inštitorisová pre is.theatre.sk)

Ladislav Nádaši-Jégé je jedným z našich najvýznamnejších medzivojnových prozaikov, ktorý sa vo svojej tvorbe inšpiroval ruskými realistami a francúzskym naturalistom Emilom Zolom. Ale aj vďaka svojej lekárskej praxe a hlbokým literárno-umeleckým analýzam života slovenského človeka - tak pána i jeho podriadeného - dospel k presvedčeniu, že človek sa nemení a to, čo sa vyvíja, je iba spoločenského charakteru a podstatou zla v ľudskom správaní sa jeho pudovosť, ktorému hlavne tí pri moci vždy prispôsobujú všetko - zákony, lásku, prácu pre iných.
Jégé nikdy nemal ambíciu byť dokonalým autorom a ani nikdy nechcel písať o dokonalých ľuďoch. Jeho snahou bolo vždy kresliť ľudí ako maliar či karikaturista, lebo tak najlepšie mohol vyjadriť ich dvojtvárnosť a navyše nie iba realisticky, ale aj sarkasticky, satiricky či ironicky.
Slovenské komorné divadlo v Martine rozhodlo po dlhým siedmich rokoch rekonštrukcie nanovo otvoriť klenot našej kultúry - Národný dom Jégého experimentálnym románom Cesta životom (1930). Román je síce písaný v duchu filozofie naturalizmu a jeho hlavný hrdina - pomaďarčujúci sa Jozef Svoreň - je prototypom slovenskej podoby iba živočíšne podmienenej, a teda prirodzene neeticky konajúcej osoby, tak v literárnej ako aj inscenovanej forme je výzvou, ktorá otvára mnohé otázky, a to nie iba morálne, ale aj umelecké. Kým Jégé ním položil základné otázky o morálke popanštencov (džentríci) a o nosnosti vyrozprávať prozaický príbeh prostredníctvom antihrdinu a iba negatívneho prostredia, martinskí inscenátori k nim pridali rad ďalších, pozitívne provokujúcich nielen k ďalším úvahám. A to otázky o hranici vnímateľnosti dejovej línie, potrebách a charaktere súčasného herectva, generačnej divadelnej poetike a mnohé ďalšie. Dejová línia bola totiž v inscenácii tvorená na prvý pohľad tradične - vývinom stvárňovaných udalostí prostredníctvom rôznych peripetií a konfliktov hlavného hrdinu, avšak posúvala sa dopredu nie iba vďaka konaniu herca vychádzajúceho zo slova, ale aj vďaka významu vychádzajúceho z jeho pohybu a zo scénografie. Po hereckej stránke zas bola obdivuhodným výsledkom zladenia konania mladšej generácie so staršou, kedy všetci herci bez problémov zjednocovali svoje postavy do výrazu jemnej trpkosti tak v realistických, ako aj groteskných, existencionálnych či lyrických polohách. (Neistotu vo výkonoch mladšej generácie v úvode premiéry, ktorá vyplývala z jej výnimočnosti, neberieme do úvahy. Taktiež s podobných dôvodov problémy s temporytmom.) Inscenácia tiež svojim jazykom zjednotila poetiku „starého" literárneho rozprávania so súčasnou optikou vnímania života, ktorá je už založená na schopnosti vnímať podstatu zobrazovaných udalostí klipovito, fragmentarizovane a v náznaku a skratke.
Režisérovi Rastislavovi Ballekovi so spoludramatizátorom Petrom Pavlacom sa podarilo aj vďaka položeným otázkam vytvoriť javiskové dielo, ktoré veľmi sugestívne a práve kladmi „nového" jazyka ukazuje, ako bolo (i je) možné prežiť násilie (nielen) maďarizačnej politiky. Svojou živočíšnosťou, hedonizmom a uprednostňovaním iba vlastnej nadradenosti bezostyšnú moc politikov nad nami R. Ballek prostredníctvom vynikajúcej scénografie Toma Cillera posunul až do existencionálnej roviny. V náznakovej scéne často jemne významovo (niekde až symbolicky) dominovala obrovská pohovka a biely rozťahujúci sa či miznúci rám dverí, ktorých význam sa konaním postáv, kostýmami, kompozíciou ich replík či svietením atď. väčšinou metaforicky rozohrával. Vďaka epizodickému spôsobu prerozprávania literárnej dejovej línie, v ktorej sa kombinovala tradičná dialogická či monologická divadelná narácia s „fragmentárnymi" prestrihmi z nich do iných časových línií (v literárnom diele pôvodne chronologicky radených) a raz plnokrvným či iba zgroteskňujúcim akcentom na kresbu karikovaných postáv napríklad iba pohybom (Svoreň D. Heribana v niektorých častiach pohybom pripomínal chorého pavúka, Latróczy M. Geišberga ostrieža a jeleňa v ruji, Gabica medúzu atď.), však bola inscenácia zaplnená presvedčivým životom. Vyrovnane sa v nej stretal nielen Jégého jazyk so súčasným, ale aj jeho autobiografická skúsenosť so zneužitím hladu, sexuality, nevedomosti a politickej moci s našimi terajšími obdobnými skúsenosťami. Záverečný monológ Jozefa Svoreňa formulovanom ako jeho prerozprávanie jeho autobiografie (od detstva až po kariérne postupy), bolo zas napríklad majstrovskou ukážkou spojenia divadelného a literárneho jazyka. Dramatizátori v ňom totiž odcitovali niektoré časti z úvodu a záveru Jégého románu, čím tvar inscenácie kompozične uzatvorili do kruhu - s celou jeho symbolikou.
Tak časovými alebo dejovými prestrihmi, akcentáciou, detailizáciou či našou sústredením na význam určitého pohybu, podobne aj našim sústreďovaním na iné typy mimoslovných dejových informácií (dejových faktov) inscenátori dokázali udržať našu pozornosť. Inscenácia aj napriek zložitému tvarovaniu zostala v reči jasnou a oslovujúcou. Ďalším veľkým kladom inscenácie - okrem prestrihov, kompozície, scénografie, jednotného hereckého výrazu bola scénická hudba a jemná, nie atakujúca parodizácia Svoreňových činov, akýsi neustále (aj iba v náznakoch) zdvihnutý varujúci prst. V hudbe Róbert Mankovecký rozvíjal motívy Allegra Barbara Bélu Bartóka, ani nie trojminútovej skladby s disonantnými harmóniami taktiež v súlade so snahou nie iba slovne, ale aj mimoslovne „podať" dej. Bez ohľadu na to, či išlo o reprodukovanú alebo o živú hudbu.
Inscenácia bola veľkolepo koncipovaná i z hľadiska počtu postáv - účinkovalo v nej dvadsať domácich a hosťujúcich hercov, šesť detí a osem hudobníkov a bohato využívala rôzne divadelné prostriedky - striedavo sa v nej pracovalo s činohernými, pohybovými, hudobnými a scénickými prostriedkami miestami až výtvarného charakteru.
Divadelná Cesta životom vzdala Národnému domu, Martinčanom i nám česť a bola i sviatkom stretnutia najstaršej i najmladšej hereckej generácie Slovenského komorného divadla.

Dagmar Inštitorisová pre is.theatre.sk
Viac recenzií na: www.theatre.sk