Archív inscenácií SKD Martin
Dagmar Inštitorisová: Na terase je smiech aj plač (recenzia v denníku Pravda)
Na terase je smiech aj plač
Dagmar Inštitorisová, teatrologička | 19. októbra 2009 10:51Nikdy nevieme nič dopredu - týmito slovami skončil v roku 1999 celosvetovo známy francúzsky scenárista, režisér, herec Jean-Claude Carrière jeden zo svojich rozhovorov. Zamýšľal sa v ňom nad tým, ako bude asi vyzerať scenáristika v čase obrovského počtu možností, z ktorých si dnes ľudia môžu vyberať. Jeho spolupráca s Louisom Buňuelom, Jeanom-Luc Godardom, Peterom Brookom, Milošom Formanom, Volkerom Schlöndorffom a inými, jeden Oscar a niekoľko ďalších veľkých cien
svedčia o tom, že od počiatku svojho písania vedel nájsť pravidlá, ktoré by zaujali diváka v 60. rokoch, aj v súčasnosti.
Divadelný príbeh Terasy (1997), ktorý v premiére uviedlo Slovenské komorné divadlo v Martine, zasadil do dnešných dní. Stretáva sa v ňom sedem postáv, ktoré sa ocitajú v obývačke bytu manželskej dvojice tesne po rozchode. Naraz sa tak rieši všetko - rozchod manželskej dvojice Madelaine a Etienna, ktorí sa už nevedia spolu rozprávať, samota realitnej agentky, pocit opustenosti bohatého jedináčika Maurica, ustavičný útek pred životom starnúceho pána Astruca a zúfalstvo generálovej manželky z manžela, ktorý zle zostarol a stále "nechce" umrieť.
Režisér Peter Gábor výberom tejto hry už po druhý raz v Martine siahol po komédii, ktorá má aj iné polohy
. Rollingova terapia Španiela Juana Carlosa Rubiu bola zameraná na kritiku manipulácie s ľudským vedomím, Terasa je zas kritikou mestskej spoločnosti, v ktorej sa ľudia dokážu rozprávať iba s cudzími a nie s najbližšími.
Scéna Jaroslava Valeka rešpektovala text (podobne ako kostýmy Kataríny Holkovej), vytvoril elegantný priestor typického súčasného francúzskeho bytu, v ktorom absurdnosť celej situácie ešte viac
vyznieva. Gáborovo režijné uchopenie hry
však ponúklo príbeh, v ktorom síce bolo "všetko", ale inak nespojiteľné, ako je to typické pre absurdné či crazy príbehy.
Madelaine Ľubomíry Krkoškovej bola síce elegantná a jemná, ale až príliš vyprázdnená, emocionálne nevyhranená a unavená, Etienne Dušana Cinkotu príliš pasívny a v komediálnych polohách nejasný. Manželia boli komponovaní skôr ako postavy psychologickej, nie ako komediálnej hry. Kritický podtón hry však vyšiel ostatným postavám, ktoré boli viac vedené v komediálnom duchu: Jánovi Kožuchovi (pán Astruc), Eve Gašparovej (agentka), Petronele Valentovej a Michalovi Gazdíkovi (generálski manželia). Boli "pravo" smiešne aj vtedy, keď urputne bojovali o Mauricov život (Dominik Zaprihač), či aj vtedy, keď nevedeli, čo ich čaká zajtra.
Rovnováha medzi vážnym a smiešnym sa niekedy hľadá ťažko...