Repertoár

Klonovanie môže byť aj v divadle nebezpečné (Zuzana Uličianska, Denník SME)

KLONOVANIE MÔŽE BYŤ AJ V DIVADLE NEBEZPEČNÉ
Zuzana Uličianska, Denník SME, 21. 3. 2006

Magická komédia inšpirovaná Bulgakovom, Frankensteinom, divadlom a nami - takto si tvorcovia pod vedením režiséra Doda Gombára sami charakterizovali produkciu Dog's Heart, teda po našom Psie srdce o neúspešnom pokuse doktora Preobraženského vytvoriť zo psa človeka voperovaním ľudskej hypofýzy a pohlavných orgánov.

Angličtina sa dostala do názvu produkcie podľa všetkého pre škótske prvenstvo v klonovaní, ale určite aj preto, aby to znelo "kúl". Podľa dramatizácie Doda Gombára sme v prvej časti svedkami prvej čítanej skúšky súboru zo škótskeho Inverness. Minulý piatok sa táto skúška konala výnimočne na scéne "Škótskeho národného divadla", ako to prišiel do sály bratislavského Divadla P. O. Hviezdoslava s hrdosťou oznámiť nitriansky riaditeľ Andrej Hrnčiar, jeden z odvážlivcov uchádzajúcich sa o najvyšší post v našom národnom stánku.

Kontext hosťovania martinského divadla na scéne SND bol teda priam divadelný. Zhodou okolností však Škótske národné divadlo nemá vlastnú budovu, hrá všade a nikde, keďže bolo zriadené preto, aby jeho produkcie hosťovali po celej krajine. A mestečko Inverness má zas len divadelnú sálu bez súboru.

Rozumieme si: divadlá z regiónov by mohli hosťovať v Bratislave aj častejšie, nielen vtedy, keď je domáce divadlo na zájazde, čo by sa určite aj dialo, ak by bolo viac peňazí. Pretože, ako to bolo zrejmé aj z reakcií publika, je príjemné vidieť iných hercov a inú poetiku.

Divadelná pitva sa však nechtiac ukázala ako priveľmi vhodný podnadpis pod prezentovanú produkciu. Bulgakovovský jemný humor bol pri tomto divadelnom zákroku už mŕtvy.

Pridanie scudzovacieho plánu divadelnej skúšky Gombár často vo svojich réžiách využíva, nápady však musia žiť vlastným životom, ich klonovanie je rovnako nebezpečné ako klonovanie ľudí. Zdĺhavá expozícia z prvého dejstva sa zúročila len minimálne, pohľady do súkromného života hercov boli dosť samoúčelné, navyše ani prepojenie témy s klonovaním ovce Dolly nepridalo intelektuálne ani emotívne k téme nič nové a pôsobilo skôr ako podceňovanie diváka.

V druhej, scénicky odlišnej časti sa režisér sústredil na vytvorenie groteskných postavičiek, hoci pitoresknosť predlohy by naopak lepšie vynikla pri civilnejšom herectve. Z naivnej slečinky, s ktorou sa mal človekopes Brok oženiť, sa stala akási stará chudera síce vtipne, ale mimo príbehu zahraná Luciou Jaškovou, z chyžnej Ziny zas sexuálna maniačka.

Marek Geišberg vo svojej napol psej a napol človečej roli ukázal svoju charizmu i pohybovú flexibilitu, jeho herecká štylizácia však nebola zasadená do širšieho režijného kontextu. Martin Horňák vytvoril profesora Preobraženského azda až priveľmi mdlo, zaujala skôr Jana Oľhová v úlohe revolucionára Švonderova.

Z produkcie sa teda napriek pokusom o interpretáciu, ba i zmenu záverečného vyznenia paradoxne vytratil druhý plán pokusov o "očlovečenie" či omladenie ľudstva v rámci obludnosti režimu. Bulgakovov apel sa pretlmočiť nepodarilo, Gombárova dramatizácia bola priveľmi poplatná vopred danej schéme, čo divadlo nikdy neodpúšťa.