Repertoár

Rozhovor s Róbertom Mankoveckým o Cene ministra kultúry 2006

Ak má cena motivovať, tak v Martine je na správnom mieste

Naším hosťom je Róbert Mankovecký, čerstvý držiteľ Ceny ministra kultúry za rok 2006

Ďalšia dobrá správa pre Slovenské komorné divadlo - hudobný skladateľ a dramaturg, dnes aj prvý muž na riadiacom poste martinského stánku Tálie Róbert Mankovecký nedávno prevzal Cenu ministra kultúry za rok 2006 v kategórii dramatické umenie, a to za dramaturgiu a hudbu divadelného projektu Štúrovci. Minister kultúry Marek Maďarič pri výbere z nominácií uprednostil martinskú inscenáciu a jedného z jej tvorcov najmä preto, že originálnou formou približuje štúrovskú generáciu dnešnej mládeži. Cien bolo celkovo päť. Prevzali si ich tiež expert na komárňanský pevnostný systém Ľudovít Gráfel (kategória kultúrne dedičstvo), profesor Ivan Rusina (výtvarné umenie) za autorský a kurátorsky náročnú prípravu výstavy Bludní Holanďania a s ňou súvisiacu reprezentačnú publikáciu Majstrovské diela nizozemského umenia na Slovensku, ďalej Vladimír Godár (hudba) za súbor skladieb uvedených na CD albume Mater a Pavel Dvořák (literatúra a knižná kultúra) za výnimočný autorský a edičný čin Prvá kniha o Bratislave. Na osobné pozvanie ministra kultúry do Bratislavy cestoval aj martinský primátor Andrej Hrnčiar, ktorý ešte na poste riaditeľa Slovenského komorného divadla projekt Štúrovci rozbiehal.
Projekt Štúrovci? Na túto otázku odpoveď poznajú mnohí Martinčania. Sugestívny rockový koncert nezvyčajnej kapely Štúrovci zažili najskôr na jednom z večerov minuloročného divadelného festivalu Dotyky a spojenia a potom mnohokrát od decembrovej premiéry aj v divadelnom predstavení Štúrovci (koncert zrušený). Originálny projekt dvojice autorov - režiséra Doda Gombára a dramaturga Róberta Mankoveckého - možno v skratke charakterizovať ako vydarený pokus o zhudobnenie štúrovskej poézie tvoriacej aj základ inscenácie, v ktorej dominujú naživo hrané a spievané piesne a v ktorej sa na pozadí skúšky odkrýva nielen život kapely, vzťahy ľudí v nej, ale aj realita tvorby a realita života vôbec. Hrajú: M. Geišberg, O. Kovaľ, M. Kráľ, D. Heriban, L. Jašková, V. Hriadel, M. Minichová, R. Mankovecký, P. Valentová, J. Barto a J. Kurhajec. Scénu navrhol M. Hollý, kostýmy A. Kobielska. Piesne Róberta Mankoveckého a Miloslava Kráľa sa pohybujú v spektre od tvrdého rocku, cez SKA, hip-hop, techno až po lyrickú baladu. Prečo takto podrobne? Pretože prvou vetou Róberta Mankoveckého, keď sme ho oslovili s otázkou, ako vníma udelenie prestížnej ceny, bolo, že ju vníma ako ocenenie práce všetkých, ktorí sa na tomto projekte podieľali.
Divadelná inscenácia a tobôž projekt takýchto rozmerov, ako sú Štúrovci, nemôže byť dielom jedného človeka. Aj v Bratislave som mal pocit, že tam stojím za všetkých z nášho divadla.
Kto projekt na ocenenie navrhol?
To viem presne. Bol to generálny riaditeľ sekcie umenia na ministerstve kultúry Martin Sarvaš. Navrhol na ocenenie predstavenie Štúrovci (koncert zrušený), no keďže štatút ceny ministra kultúry nedovoľuje oceniť inscenáciu, navrhol na ňu mňa.
Uvažovať o poézii štúrovcov ako o téme pre zhudobnenie a neskôr ako o obsahu inscenácie je predsa len trochu nezvyčajné. Čo bolo na začiatku projektu?
Na začiatku bola úvaha v trojici autorov - Gombár, Kráľ a ja - pripraviť jednorazový, účelový projekt rockového koncertu pre otvorenie divadelného festivalu Dotyky a spojenia. Téma bola daná - niečo z národných dejín, konkrétne z prostredia martinských osobností histórie a literatúry. Pomerne rýchlo sme sa zhodli na téme štúrovcov a z nich na štyri-päť výrazných osobnosti - Ľudovít Štúr, Andrej Sládkovič, Samo Chalúpka, Janko Kráľ a „starý" Anton Bernolák. Postupne sa ukázalo, že naši štúrovci budú rockovou kapelou a budú - trochu neskôr - aj základom pre budúcu inscenáciu.
Ako sa na rozhodnutie staviť na štúrovcov a na ich tvorbu pozeráte dnes, s odstupom času?
So zadosťučinením. Myslím si, že sa nám modernými divadelnými a hudobnými prostriedkami podarilo priblížiť dnešnej mladej generácii štúrovcov. Veď čo o nich v skutočnosti vieme? Zostala v nás stredoškolská látka, vieme si spomenúť na Marínu, Detvana, Mor ho!, možno na Divného Janka a zakliatu pannu vo Váhu... Robil som si prieskum, na Štúrovu báseň si nevedel spomenúť nikto. Celé toto obdobie, ktoré je z mnohých hľadísk - formovania národa, jazyka, slovenskej kultúry - vrcholové, zostane v pamäti ľudí len vo forme niekoľkých dátumov, útržkov životopisov a podobne. Chceli sme ho priblížiť atraktívnejšou formou, aby to bolo pre dnešných mladých ľudí zaujímavé, aby o tom diváci rozmýšľali. Sami sme prekvapení, ako to pozitívne berú. Stretávame sa s reakciami, či to ozaj spievame texty štúrovcov, či sme ich neupravovali, že sú aktuálne, že im ľudia rozumejú, stotožňujú sa s nimi. Stará poézia sa stala neuveriteľne živou, súčasnou. Diváci objavujú, že pred viac ako poldruhastoročím sa tiež hovorilo o nekultúrnosti, konzume, že sú to témy večné.
Akí ľudia sedia v hľadisku počas predstavenia Štúrovci (koncert zrušený)? Mladí?
Prevažne mladí. Ale nie výlučne. Z ohlasov, ktoré máme aj od divákov strednej a staršej generácie, vyplýva, že inscenáciu s výrazným hudobným vkladom prijímajú pozitívne.
Možno je to už zažehnané, ale neboli kdesi na začiatku obavy z toho, že koncert štúrovskej poézie bude nad sily martinského súboru?
Ani jedno slovenské divadlo dnes nemá v súbore toľko inštrumentalistov, koľkých sme potrebovali v našej kapele. Preto sme už od začiatku uvažovali s kastingami na obsadenie niektorých nástrojov v kapele a vokály. Hrajú a spievajú s nami ako hostia aj Ondrej Kovaľ, Daniel Heriban a Milena Minichová. Pritom podstatné pre nás bolo, aby to boli ľudia - z nášho divadla či iných - ktorí sa budú vedieť zapojiť do tvorby. Koncertná i javisková verzia Štúrovcov naozaj vznikala tak, ako vznikajú bežne skladby v rockových kapelách - na skúškach. Každý mohol prispieť do konečnej podoby skladby, do jej výpovede.
Stalo sa už niekedy v minulosti, žeby bolo divadlo či niektorý z jeho členov získali podobnú cenu?
Pokiaľ si spomínam, tak nie. Pre divadlo boli síce omnoho dôležitejšie minuloročné divadelné dosky za Ivanova, ale aj cena ministra kultúry je ďalším z dobrých signálov toho, že v Martine sa robia dobré a úspešné inscenácie. Teší ma to o to viac, že po mnohých projektoch, ktoré som robil hádam pre všetky divadlá na Slovensku a mnohé v Čechách či Poľsku a inde, je práve Martin tým divadelným miestom, ktoré mi prináša toto zadosťučinenie.
Do akej miery vás toto ocenenie dokáže motivovať?
Každé ocenenie motivuje. Aj toto. Opäť sme v divadle podali dôkaz toho, že podporu - napríklad aj v súvislosti s festivalom Dotyky a spojenia, keďže Štúrovci vznikli najskôr kvôli nemu - sme nepremárnili. Je to dobrá skúsenosť aj pre ďalšie ročníky festivalu. Máme podporu ministerstva a aj prísľub, že Dotyky a spojenia 2007 príde otvoriť minister Marek Maďarič. Zo slávnostného ceremoniálu mi utkveli slová Pavla Dvořáka v ďakovnej reči. Podľa neho by tie ceny mali dostávať predovšetkým mladí, aby ich to motivovalo. Ak je to tak, nuž v Martine padla tá cena na úrodnú pôdu.
A ešte otázka na záver: Zhudobnená poézia štúrovcov sa páči, texty sú známe, hudba je chytľavá - neuvažujete o cédečku?
Áno. V divadle máme nahrávacie štúdio, nahrávku môžeme realizovať za prijateľnejších finančných podmienok. Predpokladám, že v júni na festivale Dotyky a spojenia už koncert budeme mať na cédečku. Pesničky sme robili so zámerom, aby sa páčili, aby boli príjemné na počúvanie. Sme radi, že sa tak stalo.

Viera Legerská

(Nový život Turca, 8. 3. 2007)