Repertoár

Schimmelpfennig je v zahraničí najviac hrávaným súčasným nemeckým dramatikom. Jeho hry však rozdeľujú divákov aj kritikov: niektorí ho považujú za mimoriadne talentovaného, špičkového spisovateľa, ktorý inštinktívne „triafa do čierneho" s témami a problémami zaujímajúcimi dnešných ľudí, iní hovoria o zručnom remeselníkovi, ktorí vie dobre vypočítať účinok svojich textov, „hrá na efekt". Netajím sa s tým, že ja patrím do prvej skupiny. „Remeselnú zručnosť" považujem len za prostriedok, ktorým Schimmelpfennig svoje (s veľkým talentom vybrané, „vycítené") témy spracuje. Forma je v jeho tvorbe dôležitým, nie však určujúcim prvkom. Je schopný ponúknuť zaujímavé témy, myšlienky a spracovať ich do takej formy, ktorá aj sama o sebe zaujme. Jeho hry majú takmer hudobnú skladbu, rytmus aj znenie majú dôležitú funkciu, niektorí nemeckí kritici hovorili až o poetickej tvorbe. Jeho tvorba sa ukazuje ako významná aj v kontexte modernej nemeckej dramatiky, v určitých prvkoch je pokračovateľom inovatívnej dramatiky Bothoa Straussa. V jeho dramaturgii majú významné miesto monológy, naratívne texty. Témami bývajú často banality, bežné, každodenné problémy, maličkosti, ktoré pre jedinca môžu (ale tiež nemusia) byť významné, všeobecnejší (širší, spoločenský...) význam však nemajú. Priamo určite nie, týkajú sa (môžu sa týkať) veľmi širokého okruhu „bežných" ľudí. Aby to predsa len nebolo také jednoduché a každodenné, väčšina hier obsahuje surrealistické prvky, racionálne nevysvetliteľné momenty. Myslím si, že táto dramaturgia, narábajúca s fragmentáciou textu, rezignáciou na klasický príbeh, často prešpikovaná surrealistickými elementmi, smerujúca k zobrazovaniu (načrtávaniu) životných pocitov a k vytváraniu atmosféry, je dobrým podkladom pre vznik zaujímavých inscenácií, s možnosťou najmä emočného „oslovenia" divákov. To sa stalo aj v prípade inscenácie hry Predtým/Potom v réžii Eduarda Kudláča. Pôvodný text obsahuje 51 krátkych scén s takmer 40 postavami. Inscenátori túto „bohatosť", niekedy pri čítaní aj zdanlivú neprehľadnosť, so šťastnou rukou zjednodušili. Znížili počet scén aj postáv, bez toho, aby sa zmenila podstata textu. Vykonali kus dobrej dramaturgickej práce. Režiséra Kudláča však mnohí pokladajú (pokladali) za novátora, ktorý robí netradičné, „avantgardné" a pre divákov ťažko pochopiteľné inscenácie. Mnohí si teda kládli otázku, čo urobí s takýmto netradičným textom v „tradičnom" kamennom divadle. Priznám sa, že ja Kudláčovu „šialenú avantgardu", ako jeho doterajšie inscenácie označila jedna kolegyňa, mám veľmi rád. Vždy som si však uvedomoval, že to je typ divadla, druh umenia, na ktoré recipient musí mať receptory; skutočne nie je „stráviteľný" pre každého diváka. Čo „šialený avantgardista" urobí s moderným (dajme tomu s avantgardným) textom v kamennom, repertoárovom divadle? Po uvidení inscenácie je moja odpoveď jednoduchá: urobil z nej dobré divadlo!

Myslím si, že na ceste k úspechu bola významným krokom už voľba scénografa. Emil Drličiak vytvoril scénu „trojjedinej" hotelovej izby, ktorá vytvára jednoduchý, ale dobre fungujúci hrací priestor, umožňuje plynulé prechody, pokračovanie jednotlivých príbehov-nepríbehov a drobnými nápadmi obohacuje inscenáciu významotvornými prvkami (vláčik). Hudba bola vždy veľmi silnou stránkou Kudláčových inscenácií. Bývala vždy významotvorná, originálna, tvorila organickú súčasť inscenácie, nebývala len ilustráciou, ako sa to na slovenských javiskách často stáva. Tak to bolo aj v tomto prípade. Inscenácia je príkladom toho, koľko môže „priniesť" dobre zvolená hudba, ako môže inscenáciu obohatiť, pridať jej na hodnote. Ďalším „správnym ťahom" bol dramaturgický zásah, ktorý výrazne zredukoval počet postáv, spojil niektoré texty a z viacerých surrealistických elementov vytvoril jednu, v rôznych podobách a s rôznymi textami sa vracajúcu postavu. Režisér Kudláč, ktorý vo svojich doterajších projektoch používal herca často len ako rekvizitu, teraz vsadil na hereckú tvorbu. Mnohí martinskí herci pod jeho rukou ako keby ožili a ukázali doteraz nevídané kvality, polohy. Mňa zvlášť očarili dvojice Nely Valentovej a Františka Výrostka, Lucie Jaškovej a Mila Kráľa. Podobné kvality preukázala Milena Minichová, ktorej bol Marián Andrýsek miestami rovnocenným partnerom, miestami bol však jeho výkon menej intenzívny a v takýchto chvíľach pôsobila ich dvojica nevyvážene. Renáta Rundová s Martinom Horňákom si ponechali viacej zo svojho dobre osvedčeného, veľakrát úspešného, obdivovaného hereckého prejavu, dali sa asi menej ovplyvniť režisérom, menej podľahli jeho snahe o vytvorenie svojského, ale jednotného štýlu inscenácie. Zaujímavú ambivalenciu som pozoroval u Jána Kožucha a Jany Oľhovej. Miestami ich herecká sugestivita, sila a obrovské nasadenie harmonicky zapadali do celku inscenácie, miestami však ich talentu a skúsenostiam zodpovedajúcou sugestivitou, veľmi pôsobivo vrátili diváka aj inscenáciu do vôd starého dobrého realizmu, občas až romantizmu. Tieto chvíle boli samé o sebe pre diváka silným zážitkom, štýlovú jednotu inscenácie však naštrbili. Rozhodne však nepokazili celkový dobrý dojem z inscenácie, ktorá patrí k vrcholom uplynulej sezóny.

Géza Hizsnyan, divadelný kritik