Repertoár

...na javisku sa uvidíme všetci... Rozhovor s dramaturgom Petrom Kováčom a režisérom Jánom Sládečkom.

...na javisku sa uvidíme všetci...

Barčov Neznámy opäť v SKD

Slovenské komorné divadlo v Martine uviedlo ako štvrtú premiéru divadelnej sezóny 2008/2009 hru Júliusa Barča – Ivana Neznámy pri príležitosti 100. výročia narodenia autora. O téme hry a jej sprostredkovaní dnešnému divákovi sme sa rozprávali s dramaturgom Petrom Kováčom a režisérom Jánom Sládečkom.

* Vybrali ste do repertoáru SKD hru slovenského dramatika Júliusa Barča – Ivana s vážnym etickým posolstvom. Prečo patrí podľa vás na javisko martinského divadla aj v 21. storočí?

Peter Kováč: Po prvé z dôvodov formálnych, vonkajškových: V tomto roku si pripomíname 65. výročie vzniku profesionálneho divadla v Martine a Neznámy bola prvá hra slovenského a v tom čase už aj martinského autora, ktorá bola napísaná pre Slovenské komorné divadlo. V 65. roku existencie divadla sme chceli uviesť hru, ktorá bola pre naše divadlo napísaná práve pred 65. rokmi. Zároveň si 1. mája pripomíname aj sto rokov od narodenia Júliusa Barča - Ivana a túto inscenáciu sme venovali jeho storočnici.

Po druhé – a to je dôležitejšie – z dôvodov rýdzo umeleckých. Barčovu hru považujem za jednu z najveľkolepejších drám slovenskej dramatickej tvorby vôbec a som si istý, že je to hra nadčasová a veľmi aktuálna zároveň. Ak ju aj Barč napísal ako istú ponášku na Slovenský štát, vôbec to neznamená, že ju tak bude vnímať aj dnešný divák. Skôr si myslím, že nás stavia pred základné otázky nášho bytia v čase, ktorý je tiež veľmi dramatický. A Barč sa nás v nej veľmi naliehavo pýta, či náhodou nie sú korene našej krízy kdesi úplne inde, ako v oblasti ekonomickej. Dovolím si pripojiť citát Tomáša Baťu z roku 1932: „Príčinou krízy je predovšetkým morálna bieda. Prelom hospodárskej krízy? Neverím v žiadne prelomy samé od seba. To, čomu sme si zvykli hovoriť hospodárska kríza, je iné meno pre mravnú biedu. Mravná bieda je príčina, hospodársky úpadok je následok.“ Nuž a Barč v hre Neznámy výsostne umeleckými prostriedkami pomenoval príčinu našej mravnej biedy.

* Barč – Ivan je svojou drámou Neznámy naliehavým imperatívom pre každú dobu, nielen pre druhú svetovú vojnu so Slovenským štátom, keď ju autor napísal. Vychádza to tak, že je ľudstvo stále rovnako „chybujúce“ a človek vždy rôzne aktuálne egoistický?

Peter Kováč: Áno, žiaľ je to tak. Učiť sa dejepis nemá asi veľký význam, lebo sa síce naučíme rôzne dátumy a udalosti, ale naučiť sa zmeniť svoje vnútorné postoje, svoj „hodnotový systém“ nedokážeme. Barč to vo svojej hre zobrazuje mrazivo pravdivo – človek si na trón posadil svoje vlastné JA, zbožštil sám seba, svoju moc, svoje vedomosti, svoje túžby, svoje predstavy. Je iba málo tých, ktorí počúvnu na tichý hlas svojho srdca či svedomia, na hlas svojho Stvoriteľa, ktorý ho volá k zmene a dokonca mu k tej zmene podáva pomocnú ruku. Barč ako protestantský teológ veril, že takú zmenu vo vnútri človeka dokáže urobiť len sám Boh, ale človek sám sa Mu bráni. „Nech je hradba kamenných sŕdc prekážkou príchodu Jeho kráľovstva“ – hovorí v hre Mešťanosta jednu zo svojich krutých „právd“.

* Barč v Neznámom odvážne prináša motív príchodu Ježiša Krista do jedného mesta. Myslíte, že naša nepoučiteľnosť je taká „večná“, že by to s „Jeho“ príchodom na svet znova dopadlo tak ako na počiatku kresťanstva?

Peter Kováč: To je iba hypotetická otázka a sám Barč to dobre vedel – postavil si hypotetickú otázku, aby odpovedal áno, aj dnes by to dopadlo rovnako. Ešte dobre, že Boh je múdrejší ako ľudia a vie, že poznanie človeka nezmení, ale viera áno. Aj preto sa rozhodol nezjavovať sa ľuďom príliš často, lebo „blahoslavení sú tí, ktorí nevideli a uverili.“ Boží plán spásy, ako vieme z evanjelií, je založený na viere a nie na osobnom poznaní Boha. Jedno druhé však nevylučuje, naopak, viera je predpokladom poznania. Ale či nájde na zemi vieru, keď sa vráti, tak túto otázku si (aj nám) kládol aj sám Ježiš. Jedno je isté, svoj druhý príchod na zem popisoval úplne inak, ako svoj prvý. Aj preto sa situácia Barčovej hry nemôže v realite zopakovať. Barč si túto situáciu vymyslel ako literát, ale ako kňaz dobre vedel, že Kristus sa má vrátiť na zem už ako Pán a Kráľ, nie ako tulák a bedár. Vymyslel si ju preto, aby mohol razantne apelovať na vedomie svojich súčasníkov – nevyháňajme Boha zo svojich chrámov, lebo tým vyháňame samotnú podstatu svojej ľudskosti, búrame najvlastnejšie základy našej civilizácie a kultúry. V takom svete sú už všetky ľudské snaženia bez vyššieho zmyslu, bez obsahu, bez významu, lebo nie človek je mierou všetkých veci, ale Boh a jeho Slovo. Človek je totiž relatívny, ale Boh je absolútny.

* V martinskom divadle – ešte pred rekonštrukciou Národného domu – ste režírovali veselohru Jána Palárika Dobrodružstvo pri obžinkoch alebo Zmierenie. Do Martina prichádzate opäť po desiatich rokoch, na vynovené javisko ND s drámou Júliusa Barča - Ivana Neznámy. Čo je pre vás ako režiséra výraznejšia výzva – vtedajšia klasická komédia či dnešná filozofická dráma.

Ján Sládeček: Sú to dve celkom nezrovnateľné hry, a teda tiež výzvy. S Palárikovou veselohrou to bol vstup do známych a istých vôd, do terénu osvedčenej divadelnej tradície. Barč a jeho Neznámy je pravý opak. Táto skvelá filozofická hra má veľmi slabú inscenačnú tradíciu. Bola uvedená na slovenských javiskách iba tri razy. Jej premiéra sa konala práve v Martine, v tomto Slovenskom komornom divadle, pred šesťdesiatimi piatimi rokmi. Po druhý raz ju uviedlo divadlo v Nitre roku 1969 a do tretice a naposledy roku 1995 zaznel Neznámy na javisku SND v Bratislave. Nech sa teda dívam na inscenačnú tradíciu dramatika i hry v ktorejkoľvek dobe alebo z akéhokoľvek pohľadu, vychádza to tak, že Július Barč – Ivan bol na indexe. Na druhej strane je to hra taká náročná, komplikovaná, že možno aj to odrádzalo režisérov. Prijal som pozvanie do Martina od vedenia divadla, vtedajšieho umeleckého šéfa a dramaturga Petra Kováča. Pripravili sme ju k dvom výročiam - k storočnici narodenia dramatika a 65. výročiu vzniku Slovenského komorného divadla v Martine.

* Filozofia hry je určite dobrým motívom pre tvorcov, ako ju však sprostredkovať dnešnému divákovi?

Ján Sládeček: Áno, chceli sme podstúpiť tvorivý zápas o kvalitnú inscenáciu práve v tomto divadle. Okrem iného aj preto, že súčasný súbor má do nej ideálne herecké obsadenie. Celý tvorivý tím - vrátane s dramaturgom, scénografom, kostýmovým výtvarníkom i hudobníkom – sa podujal na zložitú cestu. Takú, ktorá umožní divákovi priblížiť náročnosť hry najkomunikatívnejšou formou, divadelne zrozumiteľným jazykom. Interpretácia textu postáv je určená vnímaniu dnešného diváka, snažili sme sa z postáv urobiť živých ľudí. Každá z nich nesie jednu svoju tému, so zámerom vyťažiť z nej čo najviac človečiny. Naša inscenácia je cestou k poľudšteniu náročného dramatického textu.

* Neznámy je hrou s mimoriadne aktuálnym spoločenským vyznením. Keby sme do hľadiska SKD Martin mali možnosť posadiť súčasný slovenský parlament, viete si predstaviť, ako by poslanci reagovali na jeho myšlienky?

Ján Sládeček: Postava Servitia z Neznámeho hovorí: Sú medzi nami veriaci i pochybujúci. A tak isto si myslím, že veriaci a neveriaci budú vnímať tento príbeh rozdielne. Tak, že sa možno časti veriacich osobne dotkne, no časť pochybujúcich ho bude vnímať celkom pragmaticky, zabudne naň hneď ako vyjde z divadla.

Vlasta Kunovská

(MY Turčianske noviny, 5.5.2009)