Repertoár

Hamlet zrkadlí príbeh rozpadu rodiny

Hamlet zrkadlí príbeh rozpadu rodiny

Repertoár martinského divadla už čoskoro obohatí dlho očakávaná svetová klasika. Shakespearov Hamlet bude mať premiéru v piatok 15. marca. O novej inscenácii sme sa porozprávali s režisérom Dodom Gombárom.

O Hamletovi sa zvykne hovorievať, že je najprekladanejším a najhranejším Shakespearovým dielom, že je to „hra hier" a zároveň skúška vyspelosti - súboru i režiséra... Čím je Hamlet pre vás?
Áno, Hamlet má nespočetne veľa dôvodov na uvedenie, ale ja nerád podlieham takýmto tézam a klišé. Mňa Hamlet zaujíma bez prívlastkov „najprekladanejší, najvýznamnejší"... atď. Pre mňa je vrcholným gestom fenomenálneho dramatika, ktorý v 400-ročnom odkaze necháva neobmedzené možnosti výkladov. Hra Hamlet je vyložiteľná akokoľvek, zrkadlí osobnú i profesionálnu skúsenosť režiséra, aj súboru. Na uvedenie Hamleta musíte mať ideálnych predstaviteľov na šesť zásadných postáv. To momentálne martinský súbor má a bol by hriech nezachytiť akýsi signál vyspelosti, kondície súboru. Shakespearov Hamlet je skutočne skúškou vyspelosti, úrovne, hladiny nastavenia divadla a ja si myslím, že martinský súbor je momentálne vo veľmi silnej kondícii, aby sa popasoval s takouto náročnou témou.

Koketovali ste už niekedy v minulosti práve s Hamletom?
Shakespeara som robil iba raz, asi pred 5-6 rokmi v pražskom Švandovom divadle Sen noci svätojánskej. Určitý fragment z Hamleta som robil ešte na vysokej škole ako ročníkové cvičenie. Túto hru nemožno na divadelnej púti nestretnúť, ale nikdy to nebola moja vysnená méta. Inscenovanie Hamleta v Martine je teraz pre mňa výzvou, možno znamením na konfrontáciu s vlastnou minulosťou. V tej voľbe je zakotvený aj dialóg medzi mnou a dramaturgom Róbertom Mankoveckým, istá kontinuita, nadväznosť na veci, ktoré sme robili, chceme robiť a ktoré nás inšpirujú.

Váš martinský Hamlet má podtitul príbeh rodiny. Asi nemôžeme očakávať historizujúcu kostýmovku, ale skôr nejaký presah so súčasnosťou. Prečo vás z Hamleta zaujala práve téma rodiny?
Ako diváka ma nezaujíma divadlo, ktoré sa nedotýka mojej každodennosti a nedáva mi možnosť zamyslieť sa nad vlastným osobným príbehom. Je jedno, či je to Shakespeare, antika, Ibsen alebo súčasná hra. Nechodím do divadla ako do múzea. Shakespearov Hamlet je v tom geniálny, že ponúka toľko interpretácií, koľko očí ho číta. Mňa zaujalo akési zvláštne plíženie sa rodinnej drámy. Mám pocit, že práve dnes, na prelome tisícročí, je fenomén rodiny vo výraznom ohrození, až v nejakom pohanskom nedôverovaní v podstatu rodiny. Je to možné zrkadliť aj na príbehu Hamleta. V úprave sme odbremenili text od politických, spoločenských a historizujúcich udalostí a upriamili pozornosť na príbeh rozpadajúcej sa, rozvrátenej rodiny. Rodina, ktorá má v svojom vnútri zakliatu chorobu - to je v mojich očiach leitmotív. Každý, kto je súčasťou rodiny, by tam zrkadlenie nachádzať mal. Hovorím, že je to sídliskový príbeh, ktorý by sa pokojne mohol odohrávať napríklad tu v Košútoch. Je to príbeh nenaplneného života, ktorý má v sebe iné očakávania než aká je realita. Je to príbeh silného naviazania syna na otca a po strate práve tohto piliera v rodine sa v Hamletovi začnú odohrávať rôzne protichodné, ťažko definovateľné pochody a poryvy, ktorým on podlieha.

Zo školopovinných čias si pamätáme, že Hamlet má byť o hľadaní zmyslu života a tak trochu aj o pomste. Hamlet ako vzor morálky, cti, jednoducho - kladný hrdina. Aký je ten váš?
Vždy je zaujímavé sledovať, ako sa v konvenčnom, bezbolestnom a povrchnom vnímaní preberajú tie isté tézovité tvrdenia o každom literárnom či inom diele... Hamlet je pre mňa v prvom rade rozporuplný mladý muž, ktorý až romanticky podlieha boju v sebe - boju ideálov, ideálneho videnia sveta a reality. Je to človek plný pochybností, divného strachu z očakávania budúcnosti, z očakávania toho, akým smerom a spôsobom sa rozvinie jeho vlastný príbeh. V paralele s dneškom, s naším každodenným životom je v tom silne zastúpený zmätok, chaos. Generácia ľudí do veku 30 rokov v sebe nesie akúsi neschopnosť prijať zodpovednosť za vlastný život a neustále sa vracia k času, kedy bolo všetko postavené na nezodpovednosti. Práve to je obdobie, ktoré my postavou Hamleta zachytávame. V istej chvíli to naberie nečakane extrémne kontúry, keď z filozofického boja a nerovnováhy urobí Hamlet reálny, konkrétny kriminálny čin. Odvtedy sa charakter hry začne meniť z teórie na prax. Človek akoby sa stával obeťou vlastných myšlienok, pochybností, démonov a dráma je nezastaviteľná. Pri práci s hercami som sa snažil ukazovať na možnosť dokumentu doby, reality. Dúfam, že sa podarí urobiť to tak, aby inscenácia hovorila jazykom „tu a teraz", aby sme sa akoby dívali do bytu v paneláku cez okno. Ako voyaeri pozorujeme reálny život, ktorého sme súčasťou.

Do akej miery vašu interpretáciu Hamleta herci prijali? Vstupovali do procesu tvorby?
Vstupujú veľmi aktívne, som za to vďačný. Je to inšpiratívny dialóg, občas únavný, ale vážim si, že mnou navrhované vízie a tézy neprijímajú pasívne. Do procesu tvorby vstupujú s vlastnými skúsenosťami - a to ma vždy na divadle baví: keď je práca krehká, keď nie je suverénna a samozrejmá. Je to proces s kladením otázok a hľadaním odpovedí a bol by som rád, keby aj inscenácia bola o kladení otázok. Nemám rád divadlo, ktoré mi dáva hotové odpovede. Spoluúčasť hercov na tvorbe inscenácie si cením, je to potvrdenie, že práve teraz a práve tu v Martine má rezonovať téma Hamleta. Akoby to tu lietalo vo vzduchu, nie som jediný, kto to tak cíti.

O čom, okrem rozpadu sa rodiny ako základnej hodnoty, je ešte váš Hamlet?
Pre mňa je to aj hra o pravde. V Hamletovi sa krehko narába s pojmom pravda a aj tieto konotácie by sme chceli postaviť na hranu. Aká je skutočná pravda, realita? Je Hamlet obeťou klamstva, alebo je obeťou klamstva celá spoločnosť? Je Hamlet pozitívnym hrdinom, alebo len rozmaznaným faganom, ktorý nikdy nebol konfrontovaný so skutočnou potrebou postarať sa o seba? Kladieme na hranu aj Hamletovu už tak trochu tézovito pôsobiacu cestu za cieľom - za pomstou. Nie je to také jednoznačné, ako sa zvykne vykladať... Záleží mi na tom, aby náš Hamlet vyvolal diskusiu a polemiku. Spejeme k inscenácii, ktorá nebude mať historizujúci kontext ani jazyk. To, samozrejme, môže niekoho aj vyrušiť alebo narušiť očakávania. No iba to je dobré divadlo, ktoré rozpráva naliehavým spôsobom a naliehavým jazykom. Je to môj názor, nikomu ho nevnucujem - ale ja jednoducho inému divadlu neverím.

Ktorá z postáv je pre vás okrem Hamleta ešte nosná?
Kľúčom k nášmu konceptu je postava Claudia, Hamletovho strýka a nevlastného otca. Celý trojuholník rodiny, kam patrí aj matka Gertrúda, je podstatný. Od tohto trojuholníka idú zvláštne siločiary, polpriamky smerom von. Nie je tam postava, ktorá by si nezaslúžila pozornosť, každá nesie svoje veľké témy.

Vy ste do príbehu vsunuli ešte tri postavy - tzv. svätú trojicu. Prečo?
Je to parafráza rodiny, o ktorej hovoríme, jedna z archetypálnych istôt, ktorým sa dá veriť, dá sa za nimi ísť, alebo ich spochybňovať. Symbolika čísla tri sa bude objavovať viackrát a pozorný divák bude schopný to reflektovať. Svätá trojica je variáciou na svätú trojicu, ktorú poznáme, ale na jej vrchole nie je otec, ale postava smrti - symbol večného ľudského lopotenia, snaženia a omylov. Smrť sa rozvetvuje do dvoch ďalších postáv. Naznačuje prítomnosť duchovného sveta nielen v inscenácii, ale aj v postave Hamleta - zhmotňovanie jeho vízií, zhmotnenie ducha jeho otca zomretého pred štyrmi mesiacmi.

Netajíte sa snahou, aby inscenácia hovorila k divákovi dnešným jazykom. Upravovali ste teda aj text, resp. Feldekov preklad?
Nie, taký zásah by som si nedovolil. Moja úprava spočíva v tom, že som rozkošatený text vyškrtal až na dreň, na kosť, až do obnažujúcej, priamočiarejšej podoby. Pohrával som sa s myšlienkou, ako by asi naša súčasnosť dýchla na takého dramatika ako bol Shakespeare, keby tu dnes medzi nami chodil, či by ho inšpirovala k napísaniu tejto hry. Ale inscenácia plne rešpektuje Shakespearov jazyk a Feldekov preklad. Ten považujem za veľmi rýdzi, surový a zároveň básnický, plný tajomstiev, metafor, podnetov... Nemal som potrebu zasahovať do takéhoto jazyka.

Vy ste v Slovenskom komornom divadle pôsobili dve sezóny aj ako interný režisér a umelecký šéf. Aké sú vaše terajšie návraty do Martina?
Vraciam sa sem takmer ako domov. Posledné tri- štyri roky ani inde na Slovensku intenzívnejšie nepracujem. S martinským divadlom však pracujem v kontinuite, vraciam sa do prostredia, kde nemusím znovu začínať. Čím som starší, tým viac ma to straší. Začiatky nie sú jednoduché a v Martine som od tých začiatkov oslobodený... to je jeden zo zásadných dôvodov, prečo mám silné zážitky pri akomkoľvek skúšaní v tomto prostredí. Sledujem rovnako aj úsmevy, aj bolesti tohto divadla, vždy sa ma to dotýka. Je to divadlo, s ktorým som zrastený...

Nie je to aj tým, že dramaturgia SKD je na naše pomery možno výnimočná, odvážnejšia, že sa nebojí napríklad pozerať na klasiku inými očami?
Som presvedčený o tom, že odvaha je tým motorom, prečo dnes robiť divadlo. Viesť sa na vlne tradície a zvyku je jednoduché, ale človeka to nemotivuje, nenúti dovzdelávať sa, pracovať na sebe. Martinské divadlo je pre mňa prostredím, ktoré ma práve odvahou inšpiruje a núti ísť ďalej.

Vizitka
Dodo Gombár (r. 1973) vyštudoval divadelnú réžiu na bratislavskej VŠMU. Dve sezóny pôsobil aj v SKD Martin, neskôr v českých a iných európskych divadlách. V súčasnosti je umeleckým šéfom Švandovho divadla v Prahe. V Martine naštudoval okrem iných aj Krvavú svadbu, Nový život, Psie srdce, Štúrovcov, Kuba, ale aj bláznivú komédiu 1+1=3, či nedávno uvedený sitkom www.narodnycintorin.sk. Hamlet je jeho v poradí šestnástou martinskou réžiou.

pondelok 11. 3. 2013 8:52 | Mira Kováčiková
© 2013 Petit Press. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.

Čítajte viac:http://turiec.sme.sk/c/6726981/hamlet-zrkadli-pribeh-rozpadu-rodiny.html#ixzz2NbbG5NVc