Aktuality 

17. augusta si pripomenieme 40 rokov od úmrtia herečky Eleny Pappovej Zvaríkovej

Elena Pappová Zvaríková (5. 5. 1935 Bratislava - 17. 8. 1974 Bratislava) v roku 1954 absolvovala štúdium herectva na Odbornom divadelnom kurze pri Štátnom konzervatóriu
v Bratislave, v rokoch 1954 - 68 bola členkou DSNP v Martine a v rokoch 1969 - 74 Činohry SND v Bratislave. Charakterová herečka vytvárala komediálne kreácie s ironickým
a tragikomickým nádychom, a tiež vyhranené dramatické postavy, nejednoznačné rozporuplné charaktery s tragickými odtieňmi. Bola nositeľkou Ceny Andreja Bagara (1968) a švagrinou herca a speváka Františka Zvaríka († 2008).

Prečítajte si úryvok z knihy Juraja Svobodu Dali nám viac, ako (sme) si mysleli (VSSS, 2003), ktorý uvádzame so súhlasom autora.

Elena Zvaríková Pappová
1935 -1974

Hoci nikdy nevytvorila postavu Blanche z Williamsovej hry Električka do stanice túžba, bola nositeľkou jej vyznania, že „každý má niečo, čoho sa iný nesmie dotknúť, lebo je to jeho najintímnejšia vec". Na javisku i v živote.
Spoznal som ju pri pohostinnej réžii Zblúdeného syna estónskeho autora Ranneta ešte v ére Armádneho divadla. Mala v sebe čosi nostalgické, bola bezprostredná až impulzívna, čo
vyvieralo z jej očividného temperamentu, bola nesmierne citlivá. Svoju zraniteľnosť zahaľovala maskou vecnosti a odmietania. O tom všetkom som mal česť presvedčiť sa pri náročných spoluprácach na Pavlíčkovej hre Zápas s anjelom, de Filippovej Filumene Marturano, Sartrových Väzňov z Altony, O'Neillovej hre Smútok pristane Elektre v období rokov 1954 -1968, keď v martinskom súbore pôsobila. Stala sa „mojou" herečkou a úprimnou priateľkou.
Ako čerstvá mamička (manželka MUDr. Emila Zvaríka - prednostu chýrnej martinskej gynekologickej kliniky, ináč brata Fera Zvaríka, člena SND) starostlivo opatrovala synčeka Emila a v parku pri nemocnici študovala svoje úlohy. V príprave na ne bolo absolútne spoľahnutie. Jej dispozície fyzické, vnútorný silný náboj citovosti ju priam predurčovali na tvorbu výrazných predstaviteliek rozporuplných ženských charakterov. Jej dynamické, vnútorne bohaté výrazové prostriedky zdôrazňovali tragiku ženského osudu. Tak tomu bolo v Pavlíčkovej hre, kde zobrazila problémy manželského života, v postave Lavínie (O'Neill), kde niesla ťažké bremeno rozpadu rodiny na účet svojho osobného šťastia.
Vo Filumene spoľahlivo naznačila možnosti charakterového herectva. V nezabudnuteľnej interpretácii zložitého osudu sestry vojnového zločinca (Sartre: Väzni z Altony) dokázala rozkryť pocity ženy, ktorá úprimne miluje brata a robí všetko preto, aby ho zachránila pre život, a na druhej strane trpí nenaplneným vzťahom k svojmu manželovi.
Jej doménou boli teda vyhranene dramatické postavy, vnútorne rozorvané hrdinky
s nádychom tragickosti. Ako divák si pamätám jej citlivú Mášu v Troch sestrách alebo Maxine (Noc s elegánom).
Elenka sa rada smiala, pri poháriku sa dokázala „odviazať". Kolegovia si najviac vážili jej temperamentné tance na stoloch v divadelnom klube, obdivovali najmä jej výdrž. Potom nasledovali slzy vytláčané jej nepokojnou dušou a citlivým srdiečkom.
V komických postavách na javisku uplatňovala nadhľad a ironický tón prekrývajúci spontánny smiech, napr. Trasorítka (Všetko naopak), Kamila Klepáčová (Sobášna podvodníčka).
Hoci bola „iba" absolventkou štúdia herectva na ODK pri Štátnom konzervatóriu
v Bratislave, obdivuhodne vedela analyzovať postavu a viacvrstvovo komponovať zaraďovanie komických prvkov aj vo vypätých dramatických situáciách. A podčiarkovanie tragikomického základu patrilo v tých časoch k postupom najmodernejšieho herectva.
Na konci rokov šesťdesiatych, presnejšie v sezóne 1969 - 1970, nastúpila do SND
v Bratislave. Po smrti manžela, ktorého skosila zákerná choroba, cítila potrebu odísť
z Martina, venovať sa svojmu dospievajúcemu synovi (neskôr sa stal poslucháčom VŠMU), počúvnuť volanie televízie, kde sa úspešne uviedla titulnou úlohou v Kire Georgievne
a najmä vari najlepšou kreáciou v televíznom filme Kolíska (1964). Začala nový vzťah, jeho dôvernosť som nijako nezverejnil, ale v podstate som ju v úprimnom a hlbokom priateľskom dialógu varoval...
Na javisku Národného divadla sa ako spoľahlivá predstaviteľka moderného analytického herectva uviedla kreáciami, ktorých presvedčivosť a psychologická pravdivosť sa spájali s nepatetickým tragizmom a postihnutím osobnosti v celej zložitosti vzťahov
a motivácií. Takou bola Ruth (Návrat domov, 1968), Thérése Mangeavová (Vietor alebo Vláda detí, 1969), Marika Mondoková (Kým kohút nezaspieva, 1969), Cilka (Žobrácke dobrodružstvo, 1970), Konstance (Kráľ Ján, 1970), žena (Slučka pre dvoch alebo Domáca šibenica, 1971), Milka (Zurabája, 1973), Genoveva (Dom so siedmimi balkónmi, 1973).
Film venoval jej fotogenickej tvári a úspornej mimike epizódnu úlohu vo filme Žena vrchov (1955), ktorou debutovala, menšie úlohy hrala vo filmoch Posledná bosorka (1957), Štyridsaťštyri (1957), Prerušená pieseň (1960), Pieseň o sivom holubovi (1961), Obchod na korze (1965), Génius (1969), Archa bláznů (1970), Dosť dobrí chlapi (1971), Nevesta hôľ (1971), Veľká noc a veľký deň (1974). V roku 1968 dostala zaslúžene Cenu Andreja Bagara.
Na začiatku horúceho leta roku 1974 sme sa po dlhom čase a dobrovoľnej odmlke stretli na bratislavskej Štúrovej ulici. Uvedomujem si, že v tamojšom espresse som sa nechtiac lúčil s rovnako blízkymi ľuďmi - Evou Polákovou, napokon vlastne aj s Ivanom Rajniakom. Objednala si si veľký koňak a na ex vypila. Pamätám si, že v Martine si si
na stolík medzi líčidlá dávala malý koňačik - proti tréme. Tu v Bratislave to bolo z iných dôvodov. Napokon si sama vyriekla: „On ma zničil, mal si, Jurajko, pravdu." Ďalšiu objednávku som nechcel pripustiť. Vyzval som ťa, aby sme odišli. Neposlúchla si. Vari prvý raz. A o dva mesiace si odišla. Navždy. Ten muž, Elenka, ničí ďalej, ale úspechy, ktorými ťa ohúril, rednú. Aj reči.

Vrátila si sa do Martina, odkiaľ si vari nemala odísť. Tam si zapustila korene, žala najväčšie úspechy svojej prikrátkej životnej a umeleckej dráhy. Tu ťa mali naozaj radi.
Pri najbližšej možnej príležitosti položím na tvoj hrob kyticu obľúbených ruží na cmiteri
v Martine. Odpočívajú tu aj moje drahé tety Meličková a Hejná. Uložila si sa k večnému spánku priskoro. A to je na tom najsmutnejšie.