Aktuality 

Posolstvo k Svetovému dňu divadla/ 27. marec

Svetový deň divadla, 27.marec 2009

Všetky spoločnosti sú vo svojom každodennom živote svojím spôsobom „spektakulárne" a vo výnimočných momentoch vytvárajú „divadlo". Sú „spektakulárne" v podobe spoločenských inštitúcií a vytvárajú „divadlo" podobné tomu, ktoré ste si prišli pozrieť.

Napriek tomu, že si to mnohí neuvedomujú, medziľudské vzťahy sú tiež štruktúrované divadelným spôsobom. Využívajú priestor, reč tela, výber slov a zmeny hlasu, konfrontáciu myšlienok a vášní; všetko, čo sa odohráva na javisku, žijeme v našich životoch. My sme divadelníci!

Svadby a pohreby sú „divadlom", ale sú ním aj každodenné rituály, také automatické, že si ich už ani neuvedomujeme. Slávnostné príležitosti, ale aj ranná káva, vzájomné želanie dobrého rána, nevinná láska, ale aj prívaly vášne, schôdza senátu či diplomatické stretnutie - to všetko je divadlo.

Jednou z hlavných úloh nášho umenia je naučiť ľudí vnímať divadelnosť v bežnom živote, v ktorom sú sami sebe hercami aj divákmi, divadlo, v ktorom javisko a hľadisko sú jedno. Všetci sme umelcami. Tým, že vytvárame divadlo, učíme sa vidieť veci zjavné, ktoré však bežne nevidíme, lebo sme si na ne až priveľmi zvykli. To, čo je pre nás bežné, stáva sa neviditeľným: robiť divadlo znamená osvetľovať javisko každodenného života.

V septembri minulého roka nás prekvapilo jedno divadelné odhalenie: my, ktorí sme si mysleli, že žijeme v bezpečnom svete napriek existujúcim vojnám, genocídam, zabíjaniu a mučeniu - hoci na vzdialených a divokých miestach, my, ktorí sme žili v bezpečí, s peniazmi uloženými v serióznych bankových inštitúciách alebo v rukách čestného makléra na burze, sme sa odrazu dozvedeli, že naše peniaze už viac neexistujú. Že boli len virtuálnym, fiktívnym výmyslom ekonómov, ktorí však vôbec neboli virtuálni a už vôbec nie seriózni či poctiví. Všetko to bolo iba nepodarené divadlo s temným príbehom, v ktorom niekoľko ľudí mnoho získalo, mnohí však prišli o všetko. Niektorí politici z bohatých krajín sa stretávali na tajných schôdzkach, kde si dohodli zázračné riešenia. A my, obete ich rozhodnutí, sme ostali len divákmi v poslednom rade na galérii.

Pred dvadsiatimi rokmi som inscenoval Racinovu Faidru v Riu de Janeiro. Scénografia bola jednoduchá: iba kravské kože na zemi a okolo bambusy. Pred každým predstavením som zvykol hercom povedať: „Tá fikcia, ktorú sme dennodenne vytvárali, je preč. Akonáhle vkročíte medzi tie bambusy, nikto z vás nebude mať právo klamať. Divadlo je Skrytá Pravda."

Keď sa pozrieme za masky, vidíme utláčateľov aj utláčaných zo všetkých spoločenstiev, etník, pohlaví, spoločenských tried a vrstiev; vidíme nespravodlivý a krutý svet. My však musíme vybudovať iný svet, pretože vieme, že je to možné. Záleží len od nás, aký svet vlastnými rukami a činmi na javisku i v živote vytvoríme.

Zapojte sa do tohto divadla, ktoré sa práve začína, a keď budete opäť doma, so svojimi blízkymi, hrajte svoje vlastné hry a všímajte si veci, ktoré ste neboli schopní vidieť: bežné veci. Divadlo nie je iba udalosťou, je to spôsob života!

Všetci sme hercami: byť občanom neznamená žiť v spoločnosti, ale meniť ju.

Augusto Boal

AUGUSTO BOAL (16. 4. 1931, Rio de Janeiro, Brazília) je divadelný režisér, spisovateľ a politik. Je zakladateľom divadla utláčaných (THEATRE OF THE OPRESSED), divadelného hnutia, ktoré sa najskôr realizovalo v radikálnych vzdelávacích trendoch. V rokoch 1992 - 1996 pôsobil ako člen mestskej rady v Riu de Janeiro a vytvoril formu tzv. legislatívneho divadla (LEGISLATIVE THEATRE), v rámci ktorého dal voličom možnosť vyjadriť svoje názory. Bol nominovaný na Nobelovu cenu za mier za rok 2008.