Archív inscenácií SKD Martin

Rozhovor s Viliamom Klimáčkom

Viliam Klimáček, spoluzakladateľ, režisér a herec divadla GunaGU, dramatik. Šesťkrát sa ocitol vo finále súťaže Cena Alfreda Radoka (r. 1994 získal 1. miesto za hru Mária Sabína) a štyrikrát vo finále súťaže Dráma, kde získal 1. miesto dvakrát (r. 2000 za hru Rozkvitli sekery a r. 2003 za Staré lásky, ktoré od novembra 2004 tvoria súčasť repertoáru Slovenského komorného divadla v Martine). S Viliamom Klimáčkom sme sa porozprávali pred blížiacou sa premiérou v martinskom divadle.

Opiera sa hra Staré lásky o Vaše spomienky?
Sú v nej zlomky spomienok, veľmi jemné ozveny mojich spolužiakov z gymnázia, s ktorými sa dodnes občas stretávame. Spomínam na tých ľudí rád a pokúšal som sa predstaviť si ich dnes. Postavy hry nie sú jednoduchou citáciou živých ľudí. Dráma nie je xerox. Každá postava je zložená možno zo siedmich reálnych ľudí. A jej priestor len vzdialene pripomína staroturianske jazero Dubník a jeho reštauráciu, ktorá je už roky zbúraná.

Ako sa vám písalo?
V pohode. Všetky texty, ktoré chcem napísať, sa mi píšu dobre, pretože ma písanie, chvalabohu, stále baví. Mám zo Starých lások radosť, tému som roky nosil v hlave a konečne som ju vyslobodil. Akosi som nedokázal písať o veciach spojených s rodným mestom. Toto je prvýkrát. Ja som najprv musel odtiaľ ujsť, aby som sa po tridsiatich rokoch dokázal vrátiť.

Sám priznávate, že táto hra sa od Vašich predchádzajúcich textov pre divadlo trochu líši. V čom je iná?
Staré lásky som si pracovne pomenoval ako „čechovovskú" drámu napísanú na konci
20. storočia; nie sú v nej divoké experimenty a šokujúce žánrové strihy, aké občas uvádzame v divadle GUnaGU. Hry s klipovou montážou deja, otvorenými koncami, časovými slučkami atď. sú pre mňa samozrejmosťou. V Starých láskach som sa pokúsil o tzv. well-made play, „dobre napísanú hru", a robilo mi to radosť. Myslím si, že po štyridsiatich hrách, ktoré mám ako autor za sebou, mám právo napísať aj takýto viazaný, presne vystavaný text. Pre mňa je vlastne toto experiment. Napísať v roku 2004 hru „staromódnym" spôsobom, s pevnou výstavbou, mi pripadá presné. To neznamená, že tak budú vyzerať aj moje ďalšie veci, ale v tom okamihu bolo pre mňa zaujímavé napísať pokojne tečúcu divadelnú rieku. Tá odlišnosť je zámerná. Staré lásky som od začiatku vymýšľal s predstavou, že ak zvíťazia v súťaži Dráma, uvedú ich v martinskom divadle. Snažil som sa napísať hru pre repertoárové divadlo, kde je šanca obsadiť ju viacgeneračným súborom, ktorý v GUnaGU nemám.

O divadle GUnaGU ste povedali, že sa v ňom „šili košele priamo na telo". Poznáte martinských hercov natoľko, aby ste im mohli napísať postavy na telo?
Hru som „šil" na martinské divadlo natoľko, ako ho poznám ako divák, aj ako dramatik; pred pár rokmi sa tu uvádzala moja hra Rozkvitli sekery. Samozrejme, nemohol som tušiť, že súťaž vyhrám, ani to, ktorí herci budú nakoniec obsadení. O to je to vzrušujúcejšie.

Je pri písaní rozdiel, keď neviete, kto bude postavu hrať?
Je to príjemná prevencia proti stereotypu, ktorý môže nastať, keď pracujete stále s tými istými ľuďmi. Už roky nepíšem iba pre GUnaGU, písal som aj pre SND a pražské Národní divadlo. Mám rád, keď k môjmu textu pristúpi iný režisér. Iný pohľad je veľmi dôležitý, objaví všeličo v texte, čo sa tam mohlo podvedome dostať a ja to už necítim.

Niekde ste tiež povedali, že ak chce autor prežiť, musí sa vedieť "predhodiť". Nakoľko sa to týka aj Vašej účasti v súťaži Dráma?
To sa netýka divadelných hier, ale práce pre médiá: televíziu, rozhlas... Uživiť sa na Slovensku písaním je samurajská činnosť. Musím robiť na všetky strany. Ale mám šťastie, že sa dostávam k práci, ktorá ma dokáže zaujať. Z písania románov alebo divadelných hier sa tu spisovateľ neuživí. Ale divadlo je mojou srdcovou záležitosťou, takže som ochotný robiť ho zadarmo alebo za málo peňazí. Ale zarobiť si na tento luxus si musím inde.

Pravidelne sa zúčastňujete súťaží pôvodných dramatických textov. Môžete porovnať českú súťaž o Cenu Alfréda Radoka, kde víťaz dostáva finančnú odmenu, so slovenskou súťažou Dráma, v ktorej je hlavnou cenou inscenovanie víťazného textu?
Ktoré z ocenení je podľa Vás väčším prínosom pre autorov?
Pri Cene Alfréda Radoka ide skôr o morálne ocenenie, ten finančný obolus nie je až tak veľký. Cenu som dostal šesťkrát, ale hrali ma v Čechách len dva razy. Lenže prevziať túto prestížnu cenu, ako sa mi párkrát stalo, dokonca z rúk Václava Havla, ktorého si vážim ako človeka aj ako dramatika, je príjemná vec. Pre autora je však jednoznačne zaujímavejšie, keď je cenou inscenácia textu, ako je to v prípade slovenskej súťaže Dráma.