Aktuality 

Rozhovor s režisérom Romanom Polákom nielen o pripravovanej inscenácii Mizantrop

V rokoch 2001 - 2003 ste v martinskom divadle uviedli tri inscenácie podľa Molièrovych hier (Don(a) Juan(a), Striptíz Tartuffe, Úbohý lakomec). Ako ich dnes spätne vnímate?
Najzaujímavejšia bola prvá z nich, Don(a) Juan(a) s Janou Oľhovou v hlavnej postave. Mužského Dona Juana sme zmenili do ženskej podoby, kvôli čomu som hru aj upravil. Inscenácia bola vtipná, ale aj tragická, presvedčivo v nej pôsobil problém morálky. Patrí medzi tie lepšie, ktoré som v živote urobil. Ďalšie dve inscenácie sa príliš rozpadli do komédie - chýbala im jednotiaca tragikomická niť. Rovnako ako u Shakespeara, aj v Molièrovych veľkých spoločenských komédiách funguje komickosť a tragickosť vo vzájomnom prepojení. Don Juan, Tartuffe, Lakomec a Mizantrop napádali dobovú morálku, provokovali, odhaľovali nemorálnosť a pokrytectvo. Boli chápané ako politické hry. Niektoré kráľ zakázal, Moliérovi dokonca hrozili trestom smrti. Dnes už len ťažko vyprovokujete spoločnosť, pretože sme ľahostajní. Všade prítomné pokrytectvo vnímame ako niečo samozrejmé a prirodzené, voči čomu nemá zmysel sa búriť. Zvyčajne nás šokuje, ak je niekto úprimný, čestný a pravdovravný.

Mizantropa režírujete sedem rokov po premiére poslednej zo série Molièrovych hier. Medzitým ste v Martine urobili úspešného, oceňovaného Ivanova. Prečo opäť Molière? Vnímate prepojenie s predchádzajúcimi inscenáciami? Je ňou politikum, o ktorom hovoríte?
Mizantrop je problematická hra - menej akčná než Don Juan, Tartuffe či Lakomec. Je veľmi ťažké urobiť ju pravdivo, zaujímavo, ale i atraktívne. Má jednoduchú zápletku, ide viac o rétoriku, myšlienky, vyjadrenie názoru autora prostredníctvom postáv. Molière kritizuje dvorskú - dnes by sme povedali vládnu - morálku, pokrytectvo v spoločnosti aj v politike, kritizuje súdy, ich neobjektívnosť, úplatkárstvo a prisluhovanie tým, čo majú bližšie k vláde. A kritizuje tiež falošnosť obyčajných medziľudských, mužsko-ženských vzťahov. Upozorňujem, že stále hovoríme o autorovi, ktorý písal pred takmer štyristo rokmi. Keď som inscenoval v Martine už spomínané Moliérove hry, uvažoval som o možnosti uzavrieť celý cyklus Mizantropom. Nenašiel som však k nemu kľúč, preto som ho nerobil. Asi som sa rozhodol správne, za tie roky totiž morálka v našej spoločnosti ešte viac upadla. Mám pocit, že hra sa ešte výraznejšie hodí do súčasného sveta, kde už neexistujú takmer žiadne zábrany. Ľudia kradnú, klamú, podvádzajú... Žijeme v zvláštnej dobe dvadsaťročného porevolučného šoku. Verím, že toto obdobie postupne prekonáme. Budeme však musieť začať od začiatku a znovu si hľadať vlastnú morálnu identitu. V politike, podnikaní aj súkromnom živote si musíme vytvoriť prirodzene rešpektované mantinely, ktoré momentálne neexistujú.

V Molièrovych časoch pôsobil hlavný hrdina hry, Alcest, komicky vo svojej zásadovosti. Je dnešný Alcest tiež komickým hrdinom?
To je základný problém inscenácie. Naozaj môžeme brať vážne tohto hrdinu - človeka, ktorý bojuje za pravdivosť, čistotu, morálnosť spoločnosti, keď my všetci sme svojím spôsobom pokrytci? Áno, hlavný hrdina môže pôsobiť komicky. Môj režijný prístup však spočíva v tom, že sa nesnažím, aby bol komický, ale aby na ostatné postavy v inscenácii pôsobila komicky práve jeho snaha byť pravdivým, čestným a nepokryteckým človekom. Tí, ktorí chcú naprávať spoločnosť, pôsobia dnes na väčšinu ľudí komicky. V tom je tragédia súčasnosti, a preto takúto hru potrebujeme práve dnes.

Kto sú teda dnešní mizantropi?
Máme ich málo, nevieme o nich. Možno každý z nás pozná jedného, dvoch ľudí vo svojom okolí, ktorí sa snažia o čestnosť. A to je pozitívne. Existujú tu niektoré mimovládne občianske združenia, ktoré upozorňujú na pochybenia vo verejnom sektore. Musia pôsobiť veľmi komicky na „podnikateľov", ktorí kradnutie zo štátneho považujú za samozrejmosť. Bez ľudí, ktorí sa snažia odhaľovať nespravodlivosť, spoločnosť zvlčí, stáva sa agresívnou, neplatia v nej pravidlá, súdy nerozhodujú podľa zákonov. To všetko nám hrozí, ak si na takýto stav zvykneme a rezignujeme.

V inscenácii ste spolu so scénografom Pavlom Borákom priniesli na javisko imitáciu skutočnosti - veľa umelých predmetov, kvety, jedlo, kamene; postavy si môžu nasimulovať prežívanie, zmeny počasia. Znamená to, že poukazujete práve na spomínanú nefunkčnosť spoločnosti?
Celý súčasný svet je imitáciou. To pravé, skutočné môžeme nájsť len veľmi ťažko v dnešnom virtuálnom svete, kde veci fungujú v akomsi umelom režime. Nájsť dnes prirodzenosť je veľmi zložité. Takže na javisku je všetko umelé, štylizované. Ak však v tomto štylizovanom svete zaznejú pravdivé, skutočné, potrebné myšlienky, práve vtedy si uvedomíme umelosť nielen javiskového sveta, ale snáď aj umelosť nášho súčasného života.

Máte vy sám niekedy pocit, že v sebe máte niečo z mizantropa?
Každý človek, ktorý sa snaží prostredníctvom umenia otvárať oči svojim spoluobčanom, má po istom čase pocit akéhosi donkichotstva, nezmyselnosti, zbytočnosti. Snaží sa nastaviť spoločnosti zrkadlo, ale spoločnosť si to zrkadlo nevšíma a ide nezadržateľne svojou vlastnou cestou. Sila umenia je predovšetkým v prežívaní jednotlivca, citlivého diváka. Umenie nedokáže oslovovať masy, vie však dať nádej tým, ktorí sú na to vnútorne pripravení. Klamal by som, keby som tvrdil, že nemám pocity márnosti. Našťastie, ešte stále vo mne víťazí pocit, že sa nemôžem vykašľať na niečo, čomu sa venujem už tridsať rokov, pretože by som poprel zmysel svojho života.

Čo vás inšpiruje, keď máte pochybnosti? Čo vás na divadle ešte stále baví?
Na divadle ma baví to, keď ma divadlo naozaj baví. A začne ma baviť vtedy, keď naozaj o niečo ide a keď viem, že to chápu aj moji spolupracovníci. Najkrajšie je, keď sa mi podarí zapáliť ich pre spoločnú vec a uveria, že to má význam a zmysel. Keď sa režisérovi nepodarí presvedčiť svojich kolegov, vznikne inscenácia, ktorá možno nie je zlá, ale chýba jej ľudský presah, istota, že ide o niečo zmysluplné. Naopak, keď sa to podarí, vznikne živá inscenácia a na diváka sa prenáša energia, z ktorej dielo vzniklo. Herci prenášajú energiu na divákov, diváci si tú energiu poznania odnášajú domov a podelia sa s ňou so svojimi blízkymi, so všetkými ľuďmi, s ktorými o inscenácii hovoria. Toto rozdávanie energie zážitku, je nádejou pre tvorcov, že ich práca nie je zbytočná.

Viete byť aj vy taký divák? Čo vás v poslednej dobe zasiahlo natoľko, že ste to odporúčali svojim kolegom či blízkym?
Pokiaľ ide o moju prácu, párkrát v živote sa mi stalo, že som sa pozeral na vlastnú inscenáciu, ako keby som s ňou nemal nič spoločné. Celá energia sa natoľko pretavila do suverenity hercov, že som ju vnímal ako bežný divák, zabával som sa a mal som pocit, že tá inscenácia má význam a funguje bez toho, aby som v nej cítil svoju režijnú konštrukciu. A zažil som tiež viaceré skvelé inscenácie, naposledy to bol pred pár rokmi Othello v Münchner Kammerspiele od belgického režiséra Luka Percevala alebo dvanásťhodinová inscenácia viacerých Shakespearovych hier Do krvi! od toho istého režiséra, ktorú som pred desiatimi rokmi videl na Pražskom divadelnom festivale nemeckého jazyka. Bol to pre mňa šialený, možno až životný zážitok. Určite by sa našli ďalšie a ďalšie dobré inscenácie. A to nás ženie ďalej.

Monika Michnová