V kontexte slovenskej literatúry je to jedinečný spoločenský román, pretože v ňom absentuje etická mierka spoločenského života. K amorálnemu (anti)hrdinovi tam nevystupuje žiadna protiváha. Tento román nemá sudcu. Ani Boh, ani blížny, ani dejiny, ani spoločnosť nesúdia. Sudca ostáva mimo plochy románu, teda aj mimo javiska. Jégé veľmi naturalisticky opisuje spoločnosť, v ktorej nemožno rozpoznať zlo. Niežeby v nej prehrávali dobrí, ale v nej dobrí ani nie sú. Sú tam len silní a slabí. Ak nás morálka začína v boji o prežitie oslabovať, tak sa jej vzdáme, pretože nás znevýhodňuje v boji o prežitie." Rastislav Ballek, režisér Prvou premiérou v zrekonštruovanom Národnom dome bude dramatizácia experimentálneho románu Ladislava Nádaši-Jégého Cesta životom (1930). Román, ktorý v sebe nesie isté autobiografické aspekty života autora, predovšetkým dokonalo mapuje spoločenskú, občiansku i kultúrnu klímu severného Slovenska od sklonku devätnásteho storočia, cez atmosféru pred a počas prvej svetovej vojny, až po prvé roky novovzniknutého Československa. Dramatizátora Petra Pavlaca a režiséra Rastislava Balleka zaujala predovšetkým podobnosť s reáliami Martina - osudy románových hrdinov sa začínajú roztáčať v osemdesiatych rokoch devätnásteho storočia, teda v čase postavenia nášho Národného domu. Dejiskom románu je hornouhorské župné mesto, v mnohom pripomínajúce práve Martin. Hlavný hrdina, Jozef Svoreň, putuje životom, buduje si kariéru maďarského úradníka, prežíva vzťahy, lásky aj sklamania, hľadá svoju národnú i osobnostnú identitu. Veľká časť príbehu sa odohráva v kasíne, možno práve v takom, aké bolo súčasťou nášho Národného domu, v kasíne, kde sa riešili najbanálnejšie, ale i najzásadnejšie otázky ľudskej existencie.
Dolnokubínsky lekár Ladislav Nádaši (1866 - 1940), ktorého poznáme pod pseudonymom Jégé, je výnimkou medzi prozaikmi literárneho realizmu. Bol ovplyvnený Emilom Zolom, inklinoval k naturalizmu koncepciou človeka ("kráľ zvierat") a nedôverou k etickým a racionálnym pohnútkam ľudských činov. Presvedčivo a otvorene písal o tom, o čom sa jeho generační druhovia báli vypovedať. V rozhovore s literárnym kritikom Andrejom Mrázom povedal: „Netreba sa balamutiť frázami o dobrote človeka a sentimentálnymi výlevmi o jeho statočnosti a bezzištnosti. Verte mi, málo je dobrých. Ale môj román nebazíruje na tomto presvedčení. Ten život bol taký pred vojnou medzi maďarským úradníctvom, ako je popísaný v Ceste životom. I mnohé príhody a udalosti v ňom zobrazené sa skutočne stali."
